Bye bye Miss America(n Pie)…

..tak a je to…vonku za oknom pocut jemne kvapky dazda a vo vzduchu citit jesen..taku tu peknu, cerstvu, podmanivu jesen so zubatym slnkom a cervenozltymi listami…este vcera som sa prechadzala ulicami Brooklynu, a hoci slniecko bolo ovela stedrejsie, ten vzdusny pocit bol napodiv rovnaky…I guess the place doesn’t matter…

Vratili sme sa..dva a pol tyzdna je za nami a pred nami spominanie na vsetky tie miesta, ktore sme videli, vsetky hotelove izby, ktore sa na kratky cas stali nasim domov, na nasho sedeho krasavca, ktory nas v pocte tri kusy povozil bezpecne cez viac ako 2700 kilometrov a v tom istom pocte priviezol nazad do velkomesta…na nas apartman s nezamenitelnou kulisou hukajucich siren ci svetlo policajneho vrtulnika o stvrtej rano … na vsetky tie male a velke zazitky, ktorymi boli tieto dni nabite..

New York nas vcucol svojou silou, magickostou, kozmopolitnostou…vsetkym, co to miesto ponuka. Boli sme pravymi turistami, vratane jazd cervenym doubledeckrom, fotakmi v ruke pripravenymi zachytit okamihy, momenty ale aj starostlivo zapozovane diela :), nakupnymi taskami a mapami v rukach, sem tam mozno vzbudzujucich pocit stratenosti no to sme vzdy spolocnymi silami nejako zvladli..alebo sa teda opytali – (samozrejme ako bedeker kaze) priamo, aby sme dostali priamu odpoved…no ocitli sme sa aj na miestach, kde sme sa necitili ako turisti, ale ako jedni z tych miestnych, oddychujuc na lavicke s vyhladom na rieku, len tak sa prechadzajuc, sediac ci meditujuc..

New York je mesto, kde je naozaj vsetko..len treba vediet, kde hladat..od zberatelskych kuskov LP platni na Bleecker Street, cez strojeckove pecivo v malej ruskej pekarnicke na rohu 20 a 86-tej az po (skoro domacu) bielu (cize zelenu) papriku, taku PCR-ku :)…zbieraju a zbiehaju sa tu vsetky narodnosti sveta…aby vytvorili jednu velku kompaktnu masu, ktora dokaze byt ohromujuca, ohlusujuca, opantavajuca, odzbrojujuca, omamna…

Kazda z nas si odniesla nieco pre seba..myslim vsak, ze spolocnym menovatelom bola radost z poznavania, zo zazitia nieceho noveho, podnetneho…pre mna to urcite bolo, je a bude ‘food for thought’…clovek sa uci cely zivot, kazdy den, mozno o tom nevie, mozno hej..mozno si uvedomi, ze prave jeho usmev nieco zmenil…nieco v nom alebo v niekom inom..

Baterky dobite, dusicky oddychnute…penazenky mozno o nieco lahsie ale, ako hovori slogan MasterCard, niektore veci su na nezaplatenie…spoznavanie seba, inych, ludi, miest a casov je urcite jednou z nich..

Den dalsi :)

Mesto plne voni, chuti, zvukov, podnetov, ikonickych obrazov, turistov a obchodov, miestnych a obchodikov, pohladnic, suvenirov, facinujucich budov, fotogenickych zltych taxikov, cervenych vyhliadkovych autobusov, horuceho metra, nadhernych vyhladov, vykladov a pohladov, jedinecnych pribehov, zivotnych ciest, snov a padov, domov pre 8 milionov ludi hovoriacich vyse 100 jazykmi, rozdielnych stvrti, ktore maju vsak jedo spolocne a spolu tvoria mesto plne jedninecnej atmosfery. Kozmopolitne, modne, stylove, inspirujuce, pulzujuce, rastuce a meniace sa… Unikatne miesto, ktore sa len tazke opisuje, lebo ho treba zazit. A vziat si pre seba, co je srdcu mile. Mesto, ktore nikdy nespi a konecne si viem predstavit, co to znamena.  Welcome to New York. 

Den osmy. A deviaty.

Hudson River po pravej strane, rovna dialnica pred nami, 400 kilometrov do ciela a v radiu coraz tazsie najst inu ako country hudbu. Mierime na zapad, ciel cesty: Niagarske vodopady. Vyrazili sme skoro rano, budiky zacali vyzvanat o pol siedmej. Nehoraznost :)

Spali sme v Troy, mestecku blizko Albany v state New York, v hostovskej rezidencii dievcenskej skoly Emma Willard School. Ako sme sa tam dostali, o tom az za chvilku.

Predvcerom sme boli druhy den v Bostone, a na programe bola najstarsia univerzita v Statoch, Harvard. Po kratkej ceste metrom sa pred nami objavili kolonialne tehlove budovy, pokosene travnicky s oddychujucimi studentami ale aj turistami a vsade naokolo bolo citit genius loci. Atmosfera ako z filmu, alebo teda v mojom osobnom pripade ako zo serialu. Gilmore Girls, ak mam byt presna. Viem, ze hlavna hrdinka sla nakoniec na Yale a nie Harvard, ale to uz je detail. Campus, budovy prednaskovych sal, kniznice, studovne, telocvicne, vedecke centra, internaty..vsetko tomu dodavalo tu spravnu atmosferu..aj by som mozno prijala byt studentom zase (na chvilu, samozrejme, a nie v skuskovom obdobi, to sa rozumie).

Nas papierovy sprievodca odporucil zucastnit sa tzv. Hahvahvd tour (tie ‘r’-ka tam nechybaju nahodou, je to napisane foneticky v Bostonskom dialekte!), tak sme ho posluchli a nasli ich stanoviste – je to studentska organizacia, ktora poriada hodinove prechadzky s vtionym vykladom po uzemi Harvardu, teda vsade tam, kam nepotrebujete studentske ID na vstup. A tak sme sa dozvedeli o architecture, historii ale napriklad aj o tom, ze az do roku 1999 muzi a zeny nedostavali rovnake diplomy (a ze emancipacia!), pretoze, ako ste si domysleli, zeny boli v tomto pripade ‘podradnejsie’ (hlavne, ze sme v najrovnopravnejsej a najslobodnejsej krajine sveta, ze??). Po prehliadke sme si to este raz obehli, porobili obligatne fotky, oddychli si v tom zelenom parciku, nasali posledne kusky atmosfery a pohli sa dalej.

Nasledujuce zastavka bola Harvard Bridge, most, na ktorom je vyznacena jeho dlzka v netradicnych jednotkach ‘smooths’ – podla studenta R. Smootha, pricom to cele vzniklo tusim v 80-tych rokoch ako zart, ale tak sa to ujalo, za aj policajti dnes pouzivaju dane oznacene na presne urcenie polohy incidentov na moste :).  Potom sme to vzali krizom do mesta smerom k rieke, mieste ‘Bostonskeho pitia caju’ (zase tie zakladnoskolske ucebnice!!) a vyhlasenej restauracie s morskymi potvorkami. Na mojom zozname jedal, ktore tu chcem vyskusat  bol aj homar (lobster) a kedze Boston je zname homarie mesto, kde inde ako tu :).  A tak sa aj stalo, bol vyborny, ale vela roboty pre trochu bieleho masa :)) ale je odskrtnuty.

Este sme sa presli okolo lodicky z ktorej ten caj vyhadzali, pozreli sme si aspon suvenirovy obchod, ked uz muzeum bolo zatvorene, nakupili zopar magnetiek a zamierili nazad do hotela. S Luckou sme sa potom  vybrali na vecerny koktejl, ale kedze v pondelok bol sviatok prace (Labor Day), tak vsetci oslavovali zatvorenymi restikami a loungmi. A tak sme po troch neuspesnych pokusoch skoncili v hotelovom bare na jeden drink a tri jazz songy od miestnej skupiny :)

Po zatial najlepsich ranajkach v Stumptown Coffee, dalsom miestnom ‘must try’ -bostonskom kremovom kolaciku a celkovo dobrom pocite z krasneho rana sme sa vydali na cestu do Troy, co je mestecko blizko Albany, a tiez miesto, kde ziju dve Luckine zname z jej americkeho leta vo Wiawaka. Sice sme sa trochu oneskorili, lebo vsak preco nechytit zapchu tak na pol hodinu, kym sa vsetci new-yorcania odpoja z cesty, predsalen sme dosli do ciela v rozumnom case :). Michelle a Melissa boli super, vyborne hostitelky, na zozname bola vyborna mexicka vecera, este lepsie margarita, prechadzka po miestnom campuse plnom budov ‘bratrstvi’ a ‘sesterstvi’ (hoci o tom ceskom preklade sme polemizovali ;)) a napokon dom pre hosti v Melissinej skole, kde je spravkynou ako miesto odpocinku:)…vidiecky vzduch, tak nepodobny tazkemu vzduchu v mestach, prijemny vetrik a unava po celom dni…vyborny recept na dobry spanok…

Cas pokrocil, posuvame sa dalej na zapad, pocet kukuricnych poli sa zvysuje a pocet aut znizuje, dostavame sa do ‘americkej’ casti Ameriky.

Tesime sa na ohlusujucu masu vody a zaplavy turistov. Let’s get wet!!