19. mája 2008

A je to tu: West Coast Road Trip (Ako Maťko s Kubkom ovečky naháňali...)

Sobota, 3. máj, deň prvý, prípravný
Zobúdzame sa do krásneho teplého rána, áno, horúčavy udreli aj na túto piaď Írska. Značí to, že je vonku okolo príjemných 15 stupňov, viacmenej bezvetrie a ani mráčika. To nemôže veštiť nič zlé, či? Zanechajúc úvahy o počasí sa dávame do práce, treba sa predsa pripraviť na náročný víkend, ideme s kamarátmi na západné pobrežie, spoznať zase kúsok zeme nášho súčasného domova. Prípravy zahŕňajú výber vhodného oblečenia na všetky druhy prírodných úkazov a výmykov, však treba byť vždy pripravený, človek tu nikdy nevie. Balíme aj náš nový piknikový batoh, nejaké vínko, to keby pršalo:) a všetko, čo pokladáme za potrebné. Na konci balenia to síce vyzerá, že ideme niekam na trojtýždňovú dovolenku, ale nevadí, Kubko to predsa odvezie. Keď zvážime, že máme všetko, vyrážame smerom na Navan. Na ceste nám volá Juraj, že sa nemusíme ponáhľať, oni pôjdu na nákup, tak máme čas zastaviť sa ešte aj v Trime, na malú sváču pri stredovekom hrade, ktorý pôsobí v tento jarný deň veľmi romanticky. A dôkaz, že svet je malý, tam stretávam kolegu z práce, ktorý tam vzal svoju priateľku, len tak si ideme z parkoviska a niekto na nás vytrvalo máva. Náhodička. Navanu prichádzame na minútu presne, Peťka s Jurkom akurát prišli domov. Kedy sme ich videli na posledy, kedy sme tu boli? Už si nepamätám presne, tuším niekedy v januári. Je to rozdiel, vtedy dosť pršalo a aj okolie nebolo také zelené ako teraz. Je tu krásne, pokoj, jar. Po úvodnom drinku vyrážame do miestneho baru, na futbalový zápas, Sunderlandu a Boltonu. Teda tuším tak nejak sa tie tímy volajú, Juraj odpusť, ja nie som moc na futbal. Preto aj s Peťkou radšej skúšame naše zručnosti v biliarde. Nič moc, ale srandy kopec. Po návrate sa ešte posilníme dobrými francúzskymi zemiakmi, kecáme, v pozadí beží Madagaskar. Ale keďže ráno treba skoro vstávať, jeden po druhom odpadávame a utekáme do hajan.
Nedeľa, 4. máj, deň druhý
Čo buntošíte, drzé vrabce, či čo to tam poletuje!!! Mne sa ešte nechce vstávať, je ešte spím!!!Ale očividne nie dlho. Kávu čo čaj?..no aspoň to prebúdzanie je znesiteľnejšie...booože, sedem hodín, kto to kedy videl?? Čo už, treba čeliť krutej realite, a tak sa nejako premôžeme a skonoslidúvame. Ide to celkom fajn, výdatné raňajky a ranná sprcha sú celkom dobrá metóda. Ešte sa musí zbaliť aj zbytok výpravy, všetko nakladáme do druhého auta a vyrážame. Vyber si foťák, a môžeš dokumentovať aj cestu, vraví mi Piťko. Mhm, je v tvojom červenom vaku, vyberieš mi ho?Huups. Kde je červený fotovak? Musí tu niekde byť, veď doma nič nezostalo na očiach. No očividne naši oči neslúžili dobre, a tak sa po 15 minútach ocitáme znovu pred bytíkom a tentoraz vyrážame dúfajúc, že je to ozaj všetko. Ďalších 15 minút a máme foayé, či deja vú, či ako sa to volá, nešli sme tadiaľto už niekedy??..Nasledujúcich dobrých pár hodín má úplne rovnaký scenár. Šinieme si to po N6 do Galway, hlavného mesta západného pobrežia, sem tam zastavíme na pumpe na cik pauzu, a ide sa ďalej. V Galway sa nezastavujeme, čas nepustí a aj tak je to viac menej nezaujímavé mesto. Postačí prečítaný odsek z knižného sprievodcu. Naším prvým cieľom je dedinka An Spiddéal. Od Galway hore sa vlastne vydávame po pobreží, a tak sa nám za chvíľu otvára panoráma mora, tmavomodrého, s ľahkým oparom, nádherným a velikým. Zatiaľ čo si ideme oči vyočiť, obiehajú nás desiatky chodcov s nápadne podobnými tričkami. Uzatvárame stávky, o čo tu ide. Alebo teda o čo idú. Nikto sa to nedozvedel, ale identifikovali sme skupinku podporujúcu slepeckých psov, hospic a muskulárnu dystrofiu. Zhodnotili sme, že ide o dobrú vec a aj troškou prispeli. O chvíľu prichádzame do prvej zastávky, mestečka remesiel a ručných prác. Umelá dedinka s tradičnými remeslami a zručnými majstrami. Pôsobivé. Po malom vyjašení sa na pláži a obede, pokračujeme ďalej. Celá cesta kopíruje pobrežie, je to super, len keby všade neboli postavené tie sprosté ploty. Íri sú veľmi majetnícki alebo ja neviem čo, lebo všetko majú poriadne ohradené. A nie normálnym plotom, aký by si predstavil našinec, ale kusy kamenia postavené na sebe, bez spevnenia čímkoľvek, ale tak, že cez ne zaručene nič nevidieť. Uch...Tak pokračujeme celý deň, kde tu sa zastavíme, odfotíme, prečítame pokec zo sprievodcu a tak. V sprievodcovi sa to hemží slovami ako excelentný, spektakulárny, dychberúci a podobne. A tak nech niekto nie je nažhavený, po takýchto opisoch. Prichádzame do Clifdenu, má tu byť staroveký hrad a Sky Road, okruh okolo polostrova s nádhernými výhľadmi. Po miernych obtiažiach sme hrad našli, alebo teda lepšie povedané uvideli. Čo sme nevideli bola prístupová cesta pre verejnosť, tak sme si museli vystačiť s fotkami urobenými cez plot...ja tie ich ploty!!!Druhá atrakcia opísaná kvetnato v knižke však už pravdivá a dostupná bola, Sky Road, alebo tiež cesta do neba, je asi 5 km okruh vinúci sa na priľahlý kopec a na jeho vrchole poskytuje nádherný výhľad. More, more a more, a sem tam nejaká pevnina s maličkými roztrúsenými domčekmi. Krásne, len čo je pravda, ale ako to už na vrcholoch báva, aj tu parádne fučí, a tak pofotíme, pokocháme sa a zaliezame hneď späť do auta, však aj odtiaľ je to pekné :) .. Z Clifdenu pokračujeme do cieľa nášho prvého dňa, Letterfracku. Blížime sa aj k národnému parku Conemmara, jednému z pár v celom Írsku. Prechádzame popri vstupnej bráne, veď zajtra bude čas na lepšiu prehliadku. Prichádzame do mestečka Letterfrack a musím poopraviť výraz- je to dedina. Zopár domov, zopár krčiem, sem tam obchod, nič moc, ale s porovnaním okolitej pustatiny je to rušné miesto. Náš Bed and Breakfast na dnešnú noc nachádzame s určitosťou a presnosťou. Stojí totiž na hlavnej ceste a je napodiv aj viditeľne označený. Zamierime do pubovej časti, lebo telá si žiadajú svoje a každé pivo dobré. Po prvom sa rozhodneme, že aj najesť sa bude vhodnejšie teraz, ako potom čakať, keď tu bude plno. Neskôr sa to ukazuje ako veľmi dobrý nápad a tak sme si zmlsli. Porcie hodné Druhého sveta v Prahe, miestne rybie špeciality sú povestné a musím povedať, že právom, no jednoducho, jedna báseň. S následným pohybom je to už horšie. S plnými bruchami sa poberieme do izieb Jednoduché ubytovanie na spôsob hostela, ale čo, veď nie sme nároční. Stačí posteľ, sprcha a je to. Po krátkom oddychu sa vyberieme na prieskum miestneho spoločenského života. Sklamane zisťujeme, že dnes žiadna živá hudba nebude, je totiž nedeľa, a tak sme to o deň prepásli. No čo, aspoň že je Guinness. A Smithwicks. A Bulmers. A Heineken. O pár minút sa presvedčíme, svet je malý a dokonca menší, keď aj na tomto konci sveta príde čašník s otázkou „Tak čo to bude?“ v rýdzej slovenčine. Alebo teda prievidzskej slovenčine, je totiž zo Severu. Veľmi družne sa pridáva k našej debate a ani po dlhšej dobe nevyzerá, že by sa chystal čoskoro odísť. Niektorí ľudia vedia, ako ignorovať signály nevítanosti. No nič, však nech sa vykecá. Zostali by sme aj dlhšie, ale únava sa prejavuje, nechávame to na ňu a ideme spať.
Pondelok, 5. máj, deň posledný
Hm, pri tom horskom vzduchu sa naozaj dobre spí. Zobúdzame sa v celkom rozumný čas, spáchame základnú hygienu, a ideme na kontinentálne raňajky sľubované na stránke hostela. Niežeby sme boli nejakí nenásytní, ale predsa len čakáme viac ako chlieb s maslom a kávu...Život prináša aj sklamania. Vyriešime to našimi bagetami, juj, aké sú teraz dobré. Kujeme pikle na dnešný deň, zhodujeme sa nasledujúcom pláne. Najprv národný park, potom znovu na sever po pobreží, piknik na pláži, kúpanie v mori, Kylemore Abbey and Garden, a jediný fjord v Írsku...znie to dobre a je to ešte lepšie. Národný park Conemmara je nádherný, jasné, že na Tatry nemá, ale v rámci írskych možností sú to Alpy. Zhodnotíme časové možnosti a vyberieme si strednú trasu, ktorá vedie pod Diamond Hill, trvá nám to asi hoďku a pol, a stojí to za to. Spektakulárne a dychberúce výhľady, knižka mala zase pravdu. A tak sa kocháme a kocháme a kocháme. Počasie nám vychádza krásne, slniečko, teplučko, vetrík pofukuje. V také sme ani nedúfali. Po návrate do normálnych írskych nadmorských nížok postupujeme na sever, začínajú sa zase ozývať naše brušká a tak rozhodnutie padlo na piknik na pláži. Piknikový batoh sme naplnili po chvíli na miestnej pumpe, pláž sme našli po 10 minútach, a nič nám už nestálo v ceste. Teda v pololeže...hihi...napchávajúc sa dobrotami, pred sebou more šumiace a voňajúce po soli, slniečko nad hlavou...čo viac si môže človek priať...ešte povinné vyčľupkanie sa v mori, veď je predsa máj a každý máj sa pravidelne čvácham v mori..čo na tom, že nie je práve stredozemné a teplé..v rámci možností a hlavne teplotného rozmedzia sa jašíme...ako deti...no dosť, čas pokročil, treba ísť ďalej, máme toho ešte dosť. Kylemore Abbey, staré malebné opátstvo uprostred hôr nás prekvapuje početnosťou návštevníkov. Je naozaj fotogenické a tak cvakáme ako o život. Krátka prechádzka, zopár suvenírov a ide sa... po ceste ďalej míňame jediný írsky fjord, je to úžasný pohľad a naozaj sa cítime ako v niektorej severskej krajine..ďalej sa už len vezieme a sledujeme krajinu okolo...je to pomaly záver našej cesty...teda ešte zo tri hodiny v aute, ale už iba rovno smerom na východ. Do Navanu prichádzame iba pár minút po pláne, je niečo po ôsmej večer, nás ešte čaká hodinka do Saggartu, tešíme sa, ako sa natiahneme do postielky a vystrieme všetky kosti...Bol to skvelý víkend, je neuveriteľné, aká rozmanitá môže byť krajina od jedného konca na druhý a pritom ani nie tak ďaleko od seba...spoznali sme práve to Írsko, ktoré je ukazované v dokumentoch, zelené aj kamenisté, suché a vodnaté, plné ovečiek, zákrut a krásnej krajiny. Určite to stálo za to a bol by hriech niekedy si to nezopakovať...Už teraz sa teším...