Včera som čítala Miau, úryvok z blogu mladej babenky, ktorá sa vybrala s priateľmi do Švédska, pretože chcela vidieť a zaziť tamojšiu jeseň..čo jej po návrate chýbalo, bolo len tak sedieť na kameni a premýšľať o živote...no na to, aby človek premýšľal o živote, netreba ísť nikam ďaleko, stačí obyčajná cesta do obchodu, len tak, pretože je pekne, a neísť autom, ale pešo...a zamyslieť sa...o tom, ako je človeku dobre, o tom, čo má, čo ho teší, prečo je rád že je tam, kde je, s kým je a ako je...rovnako ako ja...žijem si svoj život, bývam na mieste, ktoré sa mi páči, mám prácu, ktorá ma baví a človeka, ktorého ľúbim a rovnako on mňa...tak čo viac mi treba?..k dobrej nálade mi stačí zobudiť sa ráno, keď slnko presvitá cez žalúzie, vyjsť na balkón a dýchať ten vzduch, svieži a čerstvý..dať si čaj, len tak si sadnúť, ľahnúť, vziať knihu a horalku zo zásob...a je to dokonalé......alebo ako dnes...otvorila som ráno v kúpeľni okno a jednoducho som nemohla zostať len tak dnu, musela som vyjsť von a ísť sa prejsť...nie behať, či robiť power-walking, len tak obyčajne sa prejsť...dýchať ten vzduch, v ktorom cítiť jeseň ale už aj jemný prútik zimy..a spomenúť si na jesenné víkendy doma...keď je ten správny čas na púšťanie šarkanov, keď na záhrade už skoro nič nie, len zopár konárov a lístie z orecha, ktoré treba spáliť...a potom do pahreby hodiť zopár zemiačikov a potom ich nedočkavo vyťahovať a páliť si jazyk...ísť sa len tak prejsť s Badym, ako to robil starký, len čisto pre ten pocit z blízkosti prírody, vyblázniť sa, behať po tráve, čo na tom, že celú noc pršalo a je rozmočená, trochu blata je fajn, kochať sa farbami, ktoré len ťažko namiešaš na palete, mať obyčajnú radosť z toho, že zubaté slnečné lúče svietia práve na teba, veď možno už zajtra bude celý deň pršať a všetko lístie opadá a bude zima...žiť pre tých pár minút, len tak sa sám pre seba usmievať, zdraviť tých, čo idú oproti a tiež sa spiklenecky usmievajú..vieš prečo, pretože sú šťastní...nemať cieľ, len tak ísť, trebárs aj dookola, tam a späť...nikam sa neponáhľať, lebo však je nedeľa a nič netreba robiť..a keby aj bolo, to predsa počká.... a potom sa vrátiť, a stále sa usmievať...a nemusieť nič vysvetlovať..len tak byť..presne na toto sú dobré novembrové dni..keď pavučina letí vzduchom, zabudnutá, veď babie leto to bolo pred mesiacom...čo na tom, nikoho o netrápi...
..zamýšľať sa nad tým, čo všetko dokáže evokovať vôňa, všetky tie spomienky, tie príjemné vnemy mysle...a cítiť sa príjemne..nepremýšľať nad praktickými vecami, zabudnúť na starosti, povinnosti a všetko, čo by si mal robiť..aspoň na chvíľu...veď je to tak príjemné...