Odchody, rozlúčky a spol.

Hotelový priemysel je jedným z odvetví, kde je vysoký obrat zamestnancov, použijúc odborný názov, vysoká fluktuácia. Spôsobuje ju mnoho faktorov, a je prirodzená do určitej miery. Aj keď som to nikdy nepočítala, mám dojem, že v našom hoteli táto hranica prekročila rozumnú a priemernú mieru...Marriott sa totiž teraz podobá na potápajúcu sa loď, z ktorej utekajú všetky krysy. Tento jav má veľa následkov a vedľajších efektov, tak napríklad, že strácate kamarátov, alebo teda už sa s nimi nevídate tak často, alebo sa častejšie organizujú rozlúčkové parties, ako tomu bolo posledných pár týždňov v Enfielde. Vzhľadom na fakt, že tam nebývam, a musím vždy odšoférovať domov, je pre mňa trochu zložitejšie zúčastniť sa..No všetko sa dá zariadiť a tak minulý týždeň v utorok, kedy odchádzala Silvia, manažérka reštaurácie, som sa pridala a stálo to za to. Hoci v ten večer nikto dostatočne nemyslí na druhé ráno, a na všetky následky, ktoré prehýrené noci nechávajú za sebou, večer je to všetkým jedno. V utorok ráno som bola na jednom interview v personálnej agentúre, ktoré zahrňovalo test v písaní na stroji a test práce s MS Word. Získala som celkom slušné skóre a baba mi povedala, že by nemal byť problém nájsť pre mňa prácu. Odtiaľ som frčala nazad do roboty, na poobednú smenu. Skončila som okolo pol dvanástej a šup ho rovno do Flattery´s, kde už všetci zúčastnení vo veselej nálade utužovali spoločenské kontakty. Musela som dobiehať, ale tak to nebol problém. Na moje prekvapenie bola celkom slušná účasť, naozaj bohatá. Prišli dokonca aj dvaja bývali kolegovia, môj bývalý šéf Andreas a Katja z reštaurácie..Bolo milé, vidieť ich znovu..Ono to vlastne boli až dve rozlúčkové parties, Silviina a Katrinina z baru...u nej doma sa aj pokračovalo, keď nám už o tretej ráno nechceli vo Flate naliať :). Nálada aj hladina alkoholu v krvi zúčastených stúpala a sranda tiež...Niektorí sa porúčali s odôvodnením, že zajtra musia pracovať, zvyšok sa bavil ďalej. Poslední odchádzali o šiestej ráno, alebo tak nejak, viem to preto, lebo som bola s nimi. Dôvod bol jednoduchý, musela som sa držať Sebastiana, lebo mi veľkoryso ponúkol ich sofu na odpočinok, hoci pochybujem že tie dve hodiny trhaného spánok sa tak dajú nazvať. O deviatej som sa značne zničená pobrala do práce, začínala som o desiatej, vďakabohu bola streda, a tak sa nevyžadovalo nijaké nadmerné úsilie. Aj tak to bolo utrpenie, a nadávala som si, že síce to stálo za to, ale tie rána už nie sú pre mňa...nezostávalo mi nič iné ako prežiť, a stálo to veľa síl, no nakoniec odbilo po piatej a šla som domov. Doma som ľahla a spala, až do ďalšieho ráno...raz darmo, nie sme už na výške...

Počas minulého týždňa som sa tiež rozhodla, že či budem mať prácu alebo nie, tak v piatok bude môj posledný deň, že sa mi nechce počúvať to prehováranie a ťahanie medových motúzov, ako mi vyjdú v ústrety a bla bla. Zásadný problém totiž stále zostával, ten nemotivujúci pocit, že sa recepcie nemám šancu pohnúť nikam inam, že mi nebude pridelená vačšia zodpovednosť a že sa vlastne už nič nové neučím. A k tomu ešte aj prístup šéfa, ktorý nedávala nijakú nádej na zmenu. Rozhodnutie padlo a hotovo. Niečo sa však zmenilo. Prišiel nový asistent manažéra, Peter, Nemec so skúsenosťami, entuziazmom, nadšením, a nákazlivým smiechom a dobrou náladou. Hneď od prvého momentu začal všetko meniť a musím podotknúť, že k lepšiemu. Nech mu to vydrží...Povedala som mu, a je to ozaj pravda, že keby prišiel o mesiac či dva skôr, možno by som zvažovala, že ostanem. Veľmi si ma tam totiž na konci chceli udržať. Konečne im došlo, že skúsený zamestnanec, hoci za vyššiu mzdu je lepší ako nový, ktorý netuší, koľká bije, ale je spokojný s minimálnou mzdou. Neskoro. Začali mi sľubovať lepší rozvrh, že by som mala voľné víkendy, alebo teda aspoň dva za mesiac, a dávali by ma na ranné zmeny. Neskoro. Prečo mi to nedali, keď som o to prosila predtým. Neskoro. Je mi ľúto, ale už som mal po krk v kuse sa usmievať na hostí, keď to vo mne vrelo. Problémom totiž zostáva celý systém práce v hoteli. Uznávam, že krátenie nákladov je podstatné a vedie k vyšším ziskom, ale keď vám nemá kto robiť, tak ťažko budete mať vôbec nejaké zisky. Miesto toho, aby sa starali o radových zamestnancov, ktorí makajú a oni sú v kontakte s hosťom, tak oni radšej rozširujú manažment a „kravaťákov“...Spomínate si na druhý ročník, predmet na ktorom sme preberali „štíhly manažment“? Tu by sa jeden určite uživil. Dobre, nechcem, aby to vyznievalo ako prednáška z ekonomiky podniku, tak iba zhrnutie- Základným mottom Marriott hotelov je: Ak je spokojný zamestnanec, je spokojný hosť, ak je spokojný hosť, vracia sa znovu a znovu. Problémom ostáva, že Marriott v Enfielde je iba franchisee a nie pravý Marriott. Vedieť to predtým, ušetrím si sklamanie. Nevedela som to, a tak som tam strávila pekných pár mesiacov, stretla skvelých ľudí, získala skúsenosti z ďalšieho hotelového prostredia a veľa sa naučila aj o sebe. A ďalšia etapa sa skončila.
Ako som na začiatku písala o tých parties, tak aj preto, že v piatok som absolvovala ešte jednu. Svoju vlastnú. Áno, od včera som nezamestnaná. Posledný deň v práci nebol nijako výnimočný, iba som uvedomovala, že tú a onú činnosť tu vykonávam naposledy, že už ten telefón nezdvihnem a neprihlásim sa pod svojim menom v PC, atď. Nostalgické, ale život je zmena a preto sa volá život. Lebo ho žijeme, presúvame sa v čase, priestore, posúvame sa stále niekam ďalej. A aj keď nikdy nevieme, čo nás čaká za ďalším rohom, dúfame, že niečo pekné a dobré...Očakávania a nádej robia náš život znesiteľným a aj zábavným...preto všetkým želám, nech ho za najbližším rohom čaká milé prekvapenie, aspoň v podobe úsmevu či prejavu obyčajného ľudského dobra...xxx

Učíme sa celý život..

..a teda najmä posledný týždeň mal prívlastok edukatívny...je nedeľa a ja som vcelku rada, že som ho prežila..ale pekne po poriadku..pondelok začal v znamení interviews, tak som sa musela odhodlať nasadnúť do auta a vydať sa na cestu do síce neďalekého, ale predsa aj tak zradného Tallaght. Ráno som sa mala hlásiť v jednej malej firmičke na prenájom šiatrov a party-vybavenia na pozíciu PA, teda personálnej asistentky. Interview bolo celkom v pohode, ale baba sa vyjadrila, že chce byť ku mne úprimná a ona potrebuje niekoho s úplnou plynulosťou v reči, rozumej rodeného anglicky hovoriaceho zamestnanca. Ale aj tak sľúbila, že sa ešte ozve..a ozvala sa na druhý deň, že teda nie..no ništ teda..odtiaľ som sa pobrala k nákupnému centru, kde som pekne odparkovala Kubka a išla tramvajou zvanou LUAS do centra..pohodlne som sa dostala do kancelárie firmy D7 Marketing, ktorá sľubovala v inzeráte skvelé pozície pre práve vyštudovaných ľudí, s tým že zabezpečia školenie a nie je potrebná prax..povedala som si, že prečo teda nie, veď profil som spĺňala a tak som išla na pohovor. Ten prebehol v celkom fajn atmosfére, baba ma informovala o tom, ako všetko prebieha, teda hovorila, že chcú rozširovať svoju firmu a potrebujú vyškoliť nových manažérov..stále to znie dobre, však?..a tak som prešla do druhého kola, ktoré spočívalo v strávení jedného dňa s manažérom a potom absolvovanie tretieho výstupného interview. Dohodli sme sa na stredu, kedy som mala voľno. S celkom dobrým pocitom som sa LUASom vrátila nazad k autu a pobrala sa domov. Nakoľko som bola v Tallaght autom prvýkrýt, je jasné, že som zablúdila..ale nestratila som sa celkom, a nejako s pomocou božou som našla cestu domov..síce obkľukou, ale aj tak sa dá. No a potom som v pohode vyrazila na poobednú do roboty. To som ale netušila, že som zaťažila Kubka státím v nekonečných zápchach a potom sa jednoducho rozhodol zaštrajkovať...nebola som ani 10 min na ceste a začala mi blikať kontrolka teplpty v chladiči a z kapoty sa začali šíriť čudné zvuky..tak som pre istotu zastala, otvorila kapotu a príručku od auta, aby som našla nádrž chladiča..vtom kukám, že z motora kvapká olej s vodou..hurá, potešilo ma, ako sa mi darí..ešteže som mala toľko šťastia, že som zastala pred pubom, čiže nebolo až také ťažké nájsť niekoho, kto sa v tom vyzná hádam lepšie než ja..no a tak ma prítomný domáci štamgast začal presviedčať, že mi vyvrela voda, ale že je aj pokazený alebo teda roztrhnutý olejový filter..alebo také čosi..druhé hurá v priebehu troch minút..no ako správny gentleman sa rozhodol, že ma nanaviguje do miestneho autoservisu, nech sa na to pozrie niekto kompetentný...a tak sa aj stalo..za dažďa a krúpov sme dorazili do bohom zabudnutej dielne, kde sa na to chlapík pozrel, skonštatoval, že by som predsa mohla mať len šťastie a bude to hádam iba voda, nalial jej tam za poriadnu krhlu a povedal, že by to už malo by O.K. Uverila som mu a odišla...a funguje to doteraz..síce som vtedy poriadne meškala do roboty, aspoň som nemusela zase kupovať nové auto :P ... to bol pondelok.. a ešte len začiatok..

...v utorok ráno som bola na ďalšom pohovore..tentokrát do hotela po smere diaľnice, čiže blúdenie tentokrát odpadlo..bola som tam dokonca skôr ako som mala, ale pohoda..išlo o miesto rezervačného agenta pre centrálne rezervácie hotelov Bewley´s..vyzeralo to pekne, nie celkom môj štýl, ale pracovné podmienky dobré, aj plat celkom vyhovujúci, pracovná doba no povedzme dá sa..len náplň práce...väčšinou iba zdvíhanie telefónov a robenie objednávok..hmm..aj preto som nebola práve nadšená..a asi to vycítili, lebo na druhý deň mi cez agentku, čo mi to dohodila dali vedieť, že nie, zobrali niekoho iného, lebo ja som sa im nezdala dosť "interested"..a mali pravdu...ale za pokus to stálo..aj v utorok som išla na poobednú do roboty..a čakal ma teda najhorší večer za celých 5 mesiacov..jednoducho som bola sama a hotel bol obsadený na 83%, čo značí, že aj keď som robila, čo som mohla, stále mám len dve ruky a jedny ústa, takže v kuse zvonil telfón, ľudia čakali..a do toho sa ešte pritrafil jeden povedzme veľmi komplikovaný hosť (debil to bol, Američan žijúci na Filipínach hlavne z dôvodu uvoľnenejších mravov, ako nám stihol vysvetliť..no proste prasák..a potom sa čudoval, keď mu nabehol nehorázny účet za telefón na erotické linky..proste zábava..)..ale čo možem robiť, nič..a tak som sa už len modlila, kedy odtiaľ vypadnem...bolo čosi po dvanástej..super, ešte hodinka domov a potom na pár hodín spať, aby som mohla ráno ísť na autobus do Dublinu, lebo som predsa mala stráviť deň s manažérom s D7 marketingu predsa....

...keď som nevyspatá a ešte k tomu hladná ako pes dorazila (aspoňže včas) na miesto činu, vyplnila ďalší dotazník a chvíľu si posedela, priradili ma k Sarah...vtedy som ešte stále nevedela, ako sa bude deň odvíjať...vysvetlila mi to za pár minút, keď sme prekvapivo vyšli z budovy a nasadali do auta..ich firma sa totiž zaoberá direkt marketingom..a teraz poďme, kamaráti, oprášte vedomosti nasaté na hodinách s Rašim, spomeňte si ako nám kreslil diagram, kde distribučná cesta je skrátená na minimum a tak sa výrobok dostáva k spotrebiteľovi skôr, s lepšou cenou a bez zbytočných nákladov na reklamu..spomínate, áno, no aj keby nie, a pre tých, čo k ekonómii nepáchli z akýchkoľvek dôvodov, vysvetlím ten pojem...celkom zrozumiteľne, jasne, jednoducho = podomový predaj. Áno, milí priatelia, nasadli sme do auta, išli dve hodine na juh po diaľnici a potom zastali v nejakej dedinke s nevysloviteľným názvom a išli od dverí k dverám a ponúkali novú radu make-upu za neprekonateľnú cenu...od momentu, kedy som nasadla do auta, som len očami tlačil ručičky na hodinkách, nech odtiaľ vypadneme..dočkala som sa, ale ešte som povinne usela prejsť fázami pozorovania, ostychu, blamáže, nadávania si do bláznov a samozrejeme, aj fázou pracovnej ponuky (pričom teda by som sa stala členom manažérskeho tréningového programu a po jeho skončeni za 10 mesiacov zarábala 100.000Eur ročno..milé, nie?)..no keď som sa pozerala na Sarah, ktorá mala byť za týždeň povýšená na manažérku, videla som iba trosku, čo pracuje od 7,30 do 19,30 denne od pondelka so soboty, celý deň prežije na troch redbulloch, jednej bagete, krabičke cigariet a nechty ma ohryzené do kože..pripadá mi ako stresom ovládnutá osamelá dievčina...a hoci som sem prišla aj čo-to zarobiť, ale zase ja chcem aj dajaký ten social life, život spoločnenský, pre ktorý vlastne mienim zmeniť prácu..a nie oň úplne prísť...a tak som zase úplne vyčerpaná prišla domov okolo deviatej večer a bola si istá, že toto nie..no a tak som sa ocitla znovu na začiatku, lebo zase nemám nič..ale tak nezúfam...dnes je nedeľa večer, zvyšok týždňa už ubehol celkom v pohode, najmä štvrtok bol fajn...mala som ešte voľno a tak som išla za Piťkom do Athlone, urobila si výlet, dali sme si dobrú večeru, strávili pekný večer..ráno som zase odfrčala nazad a do roboty...okrem toho ma šéf začal lámať, že nech ostanem, privolila som na jeden týžden naviac, lebo však robotu zatiaľ nemám a peniažky treba..dnes už pritvrdili, začali mi sľubovať aj viac víkendov voľných, teda tri zo štyroch :), a ranné smeny...ale tak o to sa mali starať skôr..no však uvidíme, ako sa veci vyvinú...dobre kamaráti, na dnes by aj hádam stačilo...keď budú dajaké novinky, dám vedieť...

A je tu jar...

...začala Veľkou Nocou, ktorú sme strávili výletovaním, veď dokazujú to aj fotky na pravej strane (prosím upriamte k nim zrak..).Ako to na sviatky býva, tak sme museli mať aj návštevu: prišla nás pozrieť Helenka z Prahy, a bolo super..Hneď nám totiž bolo veselšie, mali sme s kým oslavovať a nepripadať si ako alkoholici :) a konečne byť aj trošku sprievodcami a nielen turistami. Na veľkonočnú sobotu sme si spravili NAJ-okruh. Pozreli sme si najvyššie položený bar a tým pádom aj najvyššie čapovaný Guinnessv Írsku, navštívili najvyššie položenú dedinu s najkrajšími umelými záhradami, a ešte najvyšší írsky vodopád. A stálo to zato...hoci počasie mohlo byť aj viac jarné(teda aspoň tie teploty), ale nám to nevadilo. Večer sme pospali ako mačence, však sme si zasúžili..v nedeľu už Helka odchádzala, tak sme stavili na domácke leňošenie a tak...v pondelok sme sa zase v osvedčenej dvojke vybrali na výlet, tentokrát k moru, však to bol veľkonočný pondelok, tak v znamení vody..Malahide je vlastne ešte súčasť Dublinu a je to veľmi pekné mestečko s krásnou plážou, teda nielen jednou..a stredovekým hradom..bolo to príjemné, zase niekam vypadnúť a niečo pekné vidieť..
A bolo po sviatkoch..ani neviem ako..ale aspoň som si skvele oddýchla, keď už mi konečne šéf udelil voľno na víkend..teda dokonca predĺžený. A znovu do roboty, ktorá ma už vôbec neteší tak ako predtým, a keď som si to celé nechala uležať v hlave a rozobrala zo všetkých strán, vyústilo to do toho, že som v sobou povedala šéfovi, že končím. Do týždňa mu dám vedieť konečný dátum a bude to tak to troch týždňov. Z toho logicky vyplýva moja súčasná činnosť, a síce snaha o nájdenie novej roboty. Všetci vieme, že to nejde ľahko a inak to nie je ani v mojom prípade, ale tak ešte som len začala a som optimista. Veď kto hľadá...nájde. Preto mi želajte šťastie a držte všetky palce. Idem pokračovať...