Odchody, rozlúčky a spol.

Hotelový priemysel je jedným z odvetví, kde je vysoký obrat zamestnancov, použijúc odborný názov, vysoká fluktuácia. Spôsobuje ju mnoho faktorov, a je prirodzená do určitej miery. Aj keď som to nikdy nepočítala, mám dojem, že v našom hoteli táto hranica prekročila rozumnú a priemernú mieru...Marriott sa totiž teraz podobá na potápajúcu sa loď, z ktorej utekajú všetky krysy. Tento jav má veľa následkov a vedľajších efektov, tak napríklad, že strácate kamarátov, alebo teda už sa s nimi nevídate tak často, alebo sa častejšie organizujú rozlúčkové parties, ako tomu bolo posledných pár týždňov v Enfielde. Vzhľadom na fakt, že tam nebývam, a musím vždy odšoférovať domov, je pre mňa trochu zložitejšie zúčastniť sa..No všetko sa dá zariadiť a tak minulý týždeň v utorok, kedy odchádzala Silvia, manažérka reštaurácie, som sa pridala a stálo to za to. Hoci v ten večer nikto dostatočne nemyslí na druhé ráno, a na všetky následky, ktoré prehýrené noci nechávajú za sebou, večer je to všetkým jedno. V utorok ráno som bola na jednom interview v personálnej agentúre, ktoré zahrňovalo test v písaní na stroji a test práce s MS Word. Získala som celkom slušné skóre a baba mi povedala, že by nemal byť problém nájsť pre mňa prácu. Odtiaľ som frčala nazad do roboty, na poobednú smenu. Skončila som okolo pol dvanástej a šup ho rovno do Flattery´s, kde už všetci zúčastnení vo veselej nálade utužovali spoločenské kontakty. Musela som dobiehať, ale tak to nebol problém. Na moje prekvapenie bola celkom slušná účasť, naozaj bohatá. Prišli dokonca aj dvaja bývali kolegovia, môj bývalý šéf Andreas a Katja z reštaurácie..Bolo milé, vidieť ich znovu..Ono to vlastne boli až dve rozlúčkové parties, Silviina a Katrinina z baru...u nej doma sa aj pokračovalo, keď nám už o tretej ráno nechceli vo Flate naliať :). Nálada aj hladina alkoholu v krvi zúčastených stúpala a sranda tiež...Niektorí sa porúčali s odôvodnením, že zajtra musia pracovať, zvyšok sa bavil ďalej. Poslední odchádzali o šiestej ráno, alebo tak nejak, viem to preto, lebo som bola s nimi. Dôvod bol jednoduchý, musela som sa držať Sebastiana, lebo mi veľkoryso ponúkol ich sofu na odpočinok, hoci pochybujem že tie dve hodiny trhaného spánok sa tak dajú nazvať. O deviatej som sa značne zničená pobrala do práce, začínala som o desiatej, vďakabohu bola streda, a tak sa nevyžadovalo nijaké nadmerné úsilie. Aj tak to bolo utrpenie, a nadávala som si, že síce to stálo za to, ale tie rána už nie sú pre mňa...nezostávalo mi nič iné ako prežiť, a stálo to veľa síl, no nakoniec odbilo po piatej a šla som domov. Doma som ľahla a spala, až do ďalšieho ráno...raz darmo, nie sme už na výške...

Počas minulého týždňa som sa tiež rozhodla, že či budem mať prácu alebo nie, tak v piatok bude môj posledný deň, že sa mi nechce počúvať to prehováranie a ťahanie medových motúzov, ako mi vyjdú v ústrety a bla bla. Zásadný problém totiž stále zostával, ten nemotivujúci pocit, že sa recepcie nemám šancu pohnúť nikam inam, že mi nebude pridelená vačšia zodpovednosť a že sa vlastne už nič nové neučím. A k tomu ešte aj prístup šéfa, ktorý nedávala nijakú nádej na zmenu. Rozhodnutie padlo a hotovo. Niečo sa však zmenilo. Prišiel nový asistent manažéra, Peter, Nemec so skúsenosťami, entuziazmom, nadšením, a nákazlivým smiechom a dobrou náladou. Hneď od prvého momentu začal všetko meniť a musím podotknúť, že k lepšiemu. Nech mu to vydrží...Povedala som mu, a je to ozaj pravda, že keby prišiel o mesiac či dva skôr, možno by som zvažovala, že ostanem. Veľmi si ma tam totiž na konci chceli udržať. Konečne im došlo, že skúsený zamestnanec, hoci za vyššiu mzdu je lepší ako nový, ktorý netuší, koľká bije, ale je spokojný s minimálnou mzdou. Neskoro. Začali mi sľubovať lepší rozvrh, že by som mala voľné víkendy, alebo teda aspoň dva za mesiac, a dávali by ma na ranné zmeny. Neskoro. Prečo mi to nedali, keď som o to prosila predtým. Neskoro. Je mi ľúto, ale už som mal po krk v kuse sa usmievať na hostí, keď to vo mne vrelo. Problémom totiž zostáva celý systém práce v hoteli. Uznávam, že krátenie nákladov je podstatné a vedie k vyšším ziskom, ale keď vám nemá kto robiť, tak ťažko budete mať vôbec nejaké zisky. Miesto toho, aby sa starali o radových zamestnancov, ktorí makajú a oni sú v kontakte s hosťom, tak oni radšej rozširujú manažment a „kravaťákov“...Spomínate si na druhý ročník, predmet na ktorom sme preberali „štíhly manažment“? Tu by sa jeden určite uživil. Dobre, nechcem, aby to vyznievalo ako prednáška z ekonomiky podniku, tak iba zhrnutie- Základným mottom Marriott hotelov je: Ak je spokojný zamestnanec, je spokojný hosť, ak je spokojný hosť, vracia sa znovu a znovu. Problémom ostáva, že Marriott v Enfielde je iba franchisee a nie pravý Marriott. Vedieť to predtým, ušetrím si sklamanie. Nevedela som to, a tak som tam strávila pekných pár mesiacov, stretla skvelých ľudí, získala skúsenosti z ďalšieho hotelového prostredia a veľa sa naučila aj o sebe. A ďalšia etapa sa skončila.
Ako som na začiatku písala o tých parties, tak aj preto, že v piatok som absolvovala ešte jednu. Svoju vlastnú. Áno, od včera som nezamestnaná. Posledný deň v práci nebol nijako výnimočný, iba som uvedomovala, že tú a onú činnosť tu vykonávam naposledy, že už ten telefón nezdvihnem a neprihlásim sa pod svojim menom v PC, atď. Nostalgické, ale život je zmena a preto sa volá život. Lebo ho žijeme, presúvame sa v čase, priestore, posúvame sa stále niekam ďalej. A aj keď nikdy nevieme, čo nás čaká za ďalším rohom, dúfame, že niečo pekné a dobré...Očakávania a nádej robia náš život znesiteľným a aj zábavným...preto všetkým želám, nech ho za najbližším rohom čaká milé prekvapenie, aspoň v podobe úsmevu či prejavu obyčajného ľudského dobra...xxx