Zavítala pani zima...

...aj na zelený ostrov írsky...a čo to znamená v praxi? Asi toľko, že stále častejšie musím oškrabávať námrazu zo žltého diabla(ozaj, som spomínala, že mám nové auto?=teda nie celkom nové a je to aj nejaký ten piatok, čo sme ho kúpili, ale tak aj blog som trochu zanedbávala...), šoférovať musím v rukaviciach a aj sa treba lepšie babušiť, keď sa idem prejsť..no proste zima..a aj na írske pomery..uvidíme, ako to pojde ďalej..keď včera prišiel účet za plyn, všetci by sme uvítali jar čím skôr..ale ešte predtým sa tešíme na Vianoce!!!Tu sa síce zvianočnieva už asi mesiac, ale predsa, pre nás to prichádza až teraz..tie dva-tri týždne pred...nakupujeme darčeky, vymýšľame, už som začala aj s vianočnou výzdobou..kúpila som si vianočnú ružu a škoricovo-mandarinkové potpourri, tak nám to už v izbe vonia...stále sa pohrávam aj s myšlienkou napiecť medovníky a po minuloročnej viacmenej vydarenej skúsenosti tak asi aj urobím..a dám vedieť :) ..

To, že idú Vianoce je najviac cítiť u mňa v práci.. keďže je to obchodné centrum, tak sa to ľudmi len tak hemží..ale ani správy neklamú a recesia tu je..ono veľa sa ľudí premelie, ale nakupujú veľmi rozumne, je ťažko ich presvedčiť a obchodníci robia, čo môžu, aby ich prilákali..samé zľavy, výpredaje začínajú už teraz a nie až po Vianociach, idete cez mesto či náš Dundrum a nie je jedného výkladu bez veľkého plagátu Sale...veru, ekonomika utrpela...a je zaujimavé sledovať to z pohľadu predajcu a nielen konzumenta..to, že idú Vianoce značí aj vyšší nápor na nás a viac práce, musíme sa obracať..človek by si myslel, že keď tam robím, tak len po obchodoch behám...môžem však s čistým štítom oznámiť, že to má veľmi ďaleko od pravdy..väčšinou sa celý deň nepohnem z kanclu, toľko mám roboty..a keď už aj niekam na chvíľu vypadnem, tak ma to onedlho prejde, lebo predierať sa cez tých ľudí, na to treba mať náladu...

Minulý týždeň sme si spravili cez víkend výlet do centra Dublinu, že nasať atmosféru..ale teda poviem vám, radšej mám menej zaľudnené priestranstvá...highlightom dňa bola obedovečera v Czech Inne, tá údená šunka, kapusta a knedlík padli velice dobre po tom maratóne...

appropo, šunka..pred pár dňami stiahli z pultov všetko írske bravčové mäso.. a keď vravím všetko, tak myslím všetko...mäso, šunka, klobásky, komplet..som si šla kúpiť dačo na raňajky a skončila som s rybacou konzervou..našli totiž dioxíny v nejakých vzorkách a bol prúser..o dva dni mali stiahnuť aj hovädzie, ale nakoniec to neurobili...vďakabohu..však ja ako v pohode ryby a tak, ale stále..a aj kuracie sa preje.. :) ale už sa to upokojilo, tak uvidíme..

..síce som nepísala od novembra, ale to aj preto, že sa máme v podstate stále rovnako (dobre) a niet sa na čo sťažovať...teda okrem toho, že mi medzičasom odišlo ďalšie auto do kremíkového neba, museli sme sa trochu uskromniť, aby sme si mohli dovoliť ďalšie, ale tak také veci sa stávajú..uznávam, že mne o čosi častejšie ako ostatným, ale tak aspoň sa stále učím..pred rokom som toho o autách veľa nevedela a dnes sama seba občas prekvapím..

A vlastne veď o tom to celé je, o učení sa..o poznávaní nových vecí, rozširovaní obzorov, skúšaní nových ciest..veď preto sme sem predsa prišli...veď len moja angličtina je 100 a jedno odkedy sme tu..minule si ma šéf doberal, že chce aby som hovorila tak ako na začiatku, lebo teraz mu už skáčem do reči :))))) ozaj, keď som už zase pri práci, dohoda a zmluva bola, že na pol roka, dokiaľ sa nevráti Nicola, ale veci sa vyvinuli inak a moja snaha bola ocenená a nechajú si ma aj v novom roku..čo je super, lebo v momentálnej ekonomickej nálade prísť o prácu by nebolo bohviečo..a v pondelok sa schvaľujú vianočné odmeny..tak uvidíme, či niečo bude..alebo len o jeden drink naviac na vianočnej party :)))...

..tento príspevok dopisujem asi tak na trikrát..čo je znamenie, že už ho musím odoslať, lebo si ho s mojím šťastím zmažem..:)

A tak Vám poprajem pohodové vianočné prípravy, málo stresu, veľa dobrej nálady a super nápady na prekvapenia:)

xxx

...november...

Včera som čítala Miau, úryvok z blogu mladej babenky, ktorá sa vybrala s priateľmi do Švédska, pretože chcela vidieť a zaziť tamojšiu jeseň..čo jej po návrate chýbalo, bolo len tak sedieť na kameni a premýšľať o živote...no na to, aby človek premýšľal o živote, netreba ísť nikam ďaleko, stačí obyčajná cesta do obchodu, len tak, pretože je pekne, a neísť autom, ale pešo...a zamyslieť sa...o tom, ako je človeku dobre, o tom, čo má, čo ho teší, prečo je rád že je tam, kde je, s kým je a ako je...rovnako ako ja...žijem si svoj život, bývam na mieste, ktoré sa mi páči, mám prácu, ktorá ma baví a človeka, ktorého ľúbim a rovnako on mňa...tak čo viac mi treba?..k dobrej nálade mi stačí zobudiť sa ráno, keď slnko presvitá cez žalúzie, vyjsť na balkón a dýchať ten vzduch, svieži a čerstvý..dať si čaj, len tak si sadnúť, ľahnúť, vziať knihu a horalku zo zásob...a je to dokonalé...

...alebo ako dnes...otvorila som ráno v kúpeľni okno a jednoducho som nemohla zostať len tak dnu, musela som vyjsť von a ísť sa prejsť...nie behať, či robiť power-walking, len tak obyčajne sa prejsť...dýchať ten vzduch, v ktorom cítiť jeseň ale už aj jemný prútik zimy..a spomenúť si na jesenné víkendy doma...keď je ten správny čas na púšťanie šarkanov, keď na záhrade už skoro nič nie, len zopár konárov a lístie z orecha, ktoré treba spáliť...a potom do pahreby hodiť zopár zemiačikov a potom ich nedočkavo vyťahovať a páliť si jazyk...ísť sa len tak prejsť s Badym, ako to robil starký, len čisto pre ten pocit z blízkosti prírody, vyblázniť sa, behať po tráve, čo na tom, že celú noc pršalo a je rozmočená, trochu blata je fajn, kochať sa farbami, ktoré len ťažko namiešaš na palete, mať obyčajnú radosť z toho, že zubaté slnečné lúče svietia práve na teba, veď možno už zajtra bude celý deň pršať a všetko lístie opadá a bude zima...žiť pre tých pár minút, len tak sa sám pre seba usmievať, zdraviť tých, čo idú oproti a tiež sa spiklenecky usmievajú..vieš prečo, pretože sú šťastní...nemať cieľ, len tak ísť, trebárs aj dookola, tam a späť...nikam sa neponáhľať, lebo však je nedeľa a nič netreba robiť..a keby aj bolo, to predsa počká.... a potom sa vrátiť, a stále sa usmievať...a nemusieť nič vysvetlovať..len tak byť..presne na toto sú dobré novembrové dni..keď pavučina letí vzduchom, zabudnutá, veď babie leto to bolo pred mesiacom...čo na tom, nikoho o netrápi...

..zamýšľať sa nad tým, čo všetko dokáže evokovať vôňa, všetky tie spomienky, tie príjemné vnemy mysle...a cítiť sa príjemne..nepremýšľať nad praktickými vecami, zabudnúť na starosti, povinnosti a všetko, čo by si mal robiť..aspoň na chvíľu...veď je to tak príjemné...

Dni letia..

..ako splašené kone...utekajú a utekajú ani neviem, ako je už začiatok októbra..je to neuveriteľné, ale keď vám je dobre, ani neviete ako dni letia..

Minulý týždeň sa aj na Írsko usmialo šťastie a zavítalo k nám babie leto..vonku bolo krásne, priam nádherne, celý týždeň nepadla ani kvapka a to už predchádzajúceho víkendu..ten sme strávili príznačne. V sobotu sme si vyšli na túru..takú ozajstnú, so stromami, kameňmi, vôňou lesa, slničkom a tým radostným pocitom z modrej oblohy a sviežeho vzduchu..nevedela som sa ho nabažiť..slniečko sa opieralo do skál, bolo na tunajšie pomery až horúco, jednoducho úžasné..malý kúsok raja..

V nedeľu počasie bolo rovnako krásne a bola by to večná škoda, keby sme to prepásli alebo len tak preflákali. A tak sme nasadli do auta a zamierili na juh..do tepla, ako vtáčky:)dialnica nás zaviedla až do Waterfordu a neskôr do Tramoru..dlhá, široká pláž, studená voda, modrá obloha, jednoducho nádhera...rozbalili sme si náš skvelý piknikový košík, hladní ako vlci sa napapali a vtom sa zrodila bláznivá myšlienka a stávka zároveň..z roztopaše som povedala, že by som sa namočila do tej vody, tak vyzerala skvele a nebola by som v ten deň prvá..a Piťko tvrdil, že tam nevleziem..no a to ako keby zamával červeným súknom pred býkom..a tak sme tam napokon vliezli obaja..a verte či nie, bolo to oslobodzujúce, bláznivé, odviazané..ako na dôkaz, že sme stále mladí:)))))

..hihi, no a ako sa všetci rozumí pozastavili nad možnými následkami, prišli :)ale iba v miernej forme...trošku ma koncom týždňa bantovalo hrdlo a trocha nádzha, ale to bolo viacmenej následkom nejakej infekcie, čo sa prenášala vzduchom, lebo to dostala polka kancelárie..ale tak nejak som to úspešne zvládla, pre istotu sme tento víkend nikam nešli a dali si papučovú kultúru, raz za čas..kukali M.A.S.H., varili, papali, vetrali.. a mali sa dobre...

Tentno týždeň sme prehupli do jesene, znovu je sychravo a tie krásne dni sú v nenávratne..ale stáli za to a aspoň máme na čo spomínať...

No čo nám chýba?Absolútne nič!!!

Dúfam, že aj vy sa máte fajn a nič vám nechýba...

Novinky na ostrove...

..viem, že už som to tu dlhšie neobnovila, ale to sa budem snažiť teraz napraviť...bude to asi len heslovite, vzhľadom na to, že posledný príspevok som sem dala pred mesiacom...

..začnem poslednými týždňami v práci, boli totiž hektické, viac než by bolo normálne príjemné. Ciara, teda starý známy Yeti, bola zase na maródke, čo znamenalo, že jeden týždeň som robila prácu za dvoch, teda za dve..a väčšia časť bola tá jej, čiže moje výkazy a všetko ostatné stáli..a potom sa to ťažko dobieha..na ďalší týžden sme si už zohnali pomoc, Alma, dievčina z agentúry, ktorá bola veľmi šikovná, a vďaka tomu mi nezabralo veľa času vysvetliť jej podstatné veci a zaučiť ju..bola to pomoc, ktorú som potrebovala..aby som si konečne mohla dorobiť svoje veci..a tak sme si tam nažívali..Jayne a Lou, obe naše marketingové kúzelníčky odišli v rovnaký čas na dovolenku a tým pádom sa na dva týždne zrušilo naše marketingové oddelenie, alebo teda sa presunulo, hádajte kam, na mňa..ale ja som vytrvalo všetkým tvrdila, že naozaj im nemožem pomôcť a musia počkať, kým sa tie dve vrátia..a skoro všetci mi to aj uverili...však kto by neveril môjmu milému úsmevu :))hihi..

okrem toho, počas ich neprítomnosti sa museli odohrať najnabitejšie dva týždne, čo sa akcií týkalo..9teho septembra sme amli veľké rošambo v našom divadle, za účasti ministerky, hlavného dôležitého pánka z miestnej samosprávy, a veľa ďalších, vrátane tlače, rozhlasu, no proste techtle-mechtle. Išlo o to, že sme do médii oznámili vytvorenie 444 nových pracovných miest, čo sa v momentálnej dobe recesie veľmi počíta..Týžden som sa iba učila, ako vyslovovať tie ich tituly, An Cathaiorlech a An Tanáiste (kgachírlach a ntóništha)..a pani ministerka mi dokonca podala aj ruku..no také čosi...ale napokon všetko probehlo v najlepšom poriadku, žiadne veľké kiksy, média boli potešené a v dobrom nás potom ešte prepierali zo tri dni..to bolo v utorok, v štvrtok som si dala záležať na mesačnej správe a hneď ako som zviazala potrebné množstvo kópii som frčala domov, pripraviť sa na piatkový odlet domov..išli sme totiž na Hankinu a Ľubkovu svadbu..Mirko letel už v predstihu, v utorok, je podľa pôvodného plánu v piatok..skoro sme to ani nestíhali, lebo sme leteli domov ja aj Kaktus, a mal nás viezť Bando, ale páni bratia si akosi zabudli nastaviť budík, tak sme mali ráno fofry..napokon však všetko v najlepšom poriadku..

po prespatej ceste a s trochou bolesti v krku som pristála v Bratislave, kde ma už čakali moji milovaní rodičia a tak sme nelenili a fujazdili domov..tak sme ale zakecali, že sme prešvihli výjazd z diaľnice a neplánovane si urobili menšiu vyhliadkovú trasu, ale stálo to za to, vidieť všetky tie známe miesta, slovenskú prírodu, pohaldenie na duši..a tá sa hneď zapĺňala radosťou, pokojom a šťastím..byť doma, hoci len na pár chvíľ bolo úžasné..to jedno popoludnie, ktoré som strávila s mne milými ľuďmi ma nabilo skvelou energiou..

v sobotu ráno sme už vyrážali na Záhorie, kde sa konala spomínaná svadba, a keďže bolo ešte čo to vybaiť a zariadiť treba, tak sme šli už o ôsmej ráno..dospávali sme v aute, kochali sa okolitou prírodou, slovenskou krajinou a krásnym počasím..vďaka skvelej organizácii a presnému itineráru nenastali žiadne časové posuny a šlo sa podľa plánu..ubytovanie v hoteli, pripravenie svadobného daru(veeeeeeeľa veeeeeeeľmi dobrého víína...), úvodný guláš, načančanie sa do príslušného gala, presun k neveste, odobierka, obšerstvenie, obrad...nevesta bola prekrááááásna, neuveriteľne jej to svedčalo a ženíchovi tiež, obaja boli krásni a hlavne vyzerali tak šťastne ako nikdy, očividne žiadne stresy, ale naplno si to užívali..ako to má aj byť, veď to bol ich deň..a teda potom aj trošku náš, lebo sme im trošku tej pozornosti ukradli..stalo sa to veľmi prosto..medzi neviemkoľkým skvelým chodom a popíjaným kolom si ma Piťko odviedol nabok, kľakol si predomňa a dal jednoduchú otázku, ktorú doprevádzal prsteň..a hádajte, čo som odpovedala...áno, predsa...!!!teda po miernej pauze, kedy som sa spamätala z prekvapenia...ale potom nastala zmes šťastia, nadšenia, sĺz radosti a uvedomenia si..:))) a išli sme sa o to podeliť s ostatnými..tak sme teda mali čo zapíjať...svadba to bola teda vydarená, všetci sa skvele bavili, jedli, pili, spievali a tancovali...išli sme medzi poslednými, tak pekne unavení ...

na druhý deň sme sa presunuli z hotela k Hurbanovcom, teda teraz už napoly aj Paradovcom, kde oslava pokračovala, postupne sa niektorí porozlučovali, a poodchádzali ešte užiť si zvyšok nedele..my, keďže sme boli trochu cezpoľní, my sme ostali, aby nás Hanka s Ľubkom v pondelok ráno odviezli na letisko (samozrejme s jednou batožinou navyše, a to nemyslím prsteň, ale batoh mňamkových domácich dobrôt a svadobnej hruškovice..:))a tak sme sa po tomto krátkom víkende doma znovu ocitli na írskej pôde, v našom druhom domove na čas neurčitý...

a ako sme trávili týžďen po návrate a hlavne úžasne krásny víkend, tak o tom až nabudúce, milé deti..lebo zajtra treba do roboty vstávať a teda teraz spať ísť..do skorého čítania...

Týždeň prešiel...

..čo prešiel, utiekol ako voda a ani som si to nestihla všimnúť...možno práve preto, že som nič podstatné neurobila, neviem, nejako moja produktivita tento týždeň, no nič moc, dalo by sa povedať. Možno sa mi to zdá, ale tak každý pozná dni, kedy sa pozrie na hodinky ráno a potom až chvíľu pred odchodom a má pocit, že užitočnosť zostala kdesi pozadu. Ale nevadí. Ale inak to bolo zaujímavých sedem dní. Zase som sa niečo naučila, napríklad že niektoré veci sa vyšiešia sami od seba a ušetrí sa tým čas, ktorý by sme strávili nad hľadaním riešenia, že iné veci trvajú oveľa kratšie ako si myslím a mám ich urobené skor ako sa stiahnem dvakrát zamyslieť, kedy si na ne nájdem čas, (ešte aj že garníža sa povie pelmet a galantéria haberdashery, ale to nie je tak zaujímavé:) a tiež že sa neoplatí plánovať si skorý odchod z práce, lebo vždy keď si ho naplánujem, nestane sa tak. Ako vo štvrtok. Šéf si udelil voľno a tak som sa tešila, že vypadnem s úderom šiestej. To by však servisný technik nemohol prísť o trištvrte na šesť. Odišla som z kanclíku o siedmej a na parkovisku ma ako bonus zabitého dňa čakala fungl nová žiarivo žltá papučka na aute...nevedela som, čo od radosti. ..ale žiadna dráma, jeden telefonát a vyriešené..eštežš viem, komu mám volať:)bola som neoficiálne vyhlásená za držiteľku rekordu v udelení "posledných výstrah"..až napokon niekoho prešla trpezlivosť a neodolal...papuču mi dával dole sám šéf parkovísk v celom Dundrume s malou poznámkou, "my sme nevedeli, že si to ty"..odporučil mi, kde mám parkovať tak, aby mi dali pokoj a ja som sa s previnilým pohľadom párkrát poďakovala a odfičala domov...hihi..večer sme to ešte išli zapiť(to bol zase nápad, vo štvrtok), ale všeko dopadlo v pohode, zaspali sme ako mačence a ráno znovu do roboty..ešte som obdržala dva súcitné telefonáty a odporúčnia, kde sa ešte dá parkovať bez pokuty či papučky..akí zlatí ľudia (no nemohli mi to povedať skorej?)..a tak uvidíme, ako sa to vyvinie:)

..aj dnes, v sobotu som bola v práci, nadrábať septembrovú svadbu, aby som si nemusela mínať dovolenku, a celý deň som sa prehrabovala v papieroch a robila poriadok..ako v sobotu :)ono to bol celkom v pohode deň, v kancli nikoho, pokoj a mier a fun radio na plné pecky..nikto neprotestoval..porobila som si, čo som si zaumienila a tak som sa aspoň konečne cítila trochu užitočná :)..zajtra sa chystáme na Festival svetových kultúr do Dún Laoghaire, ale uvidíme podľa počasia, lebo to, čo sa momentálne deje za oknom ma nijako nepresvedčuje o tom, že by som tam mala ísť. Dúfam, že sa to vyjaší a bude aspoň nejako prijateľne. To bola celkom sranda, počúvať funko a hlavne predpoveď počasia...tu za oknom tak max 12 stupňov a dážď a doma 27 celziových...na porazenie...ale, naša voľba to bola, nesťažujem sa. Čas sa pomaly blíži k hodine vhodnej na nočný odpočinok, budete sa musieť uspokojiť s tými pár riadkami...opatrujte sa a užívajte tých 27!!!

Lenivý víkend...

..prší prší, len sa leje...všetci to poznáte..a my to máme momentálne na dennom poriadku. A nie že prší, ale úplné prietrž mračien..aspoň dvakrát za týždeň. A aj tu poznajú pojmy ako povodeň či záplava, aj tu tieto smutné správy zapĺňajú prvé a ďalšie stránky novín. Našťastie, nám sa to ziatiaľ vyhýba a máme sa fajn. Aj dnes takmer celý deň lialo, a tak sme mali aspoň účinnú výhovorku na našu víkendovú lenivosť. Od rána sme vylihovali, polihovali, vyvaľovali sa a ničnerobili. Celkom príjemná zmena po celkom pernom týždni. Aby sa nepovedalo, tak sme už začali s prípravou na Vianoce..rozpis otváracích hodín, vianočná staff party, všetko treba pekne začať pripravovať, aby sme to postíhali...nakoniec som musela za dva dni vytvoriť šesť interných Memo, spolu s rôznymi tabuľkami, prílohami, vysvetlivkami, z každého narobiť 150 kópií, aby ich Security rozdali do všetkých obchodov..no radosť..na úplnom konci som si hvízdala rolničky...prečo nie, vianočná nálada uprostred augusta..tomu sa hovorí konzum...Zaujímavý týždeň. V strede ktorého som okrem iného ostarla o rok. Teda kalendárne. Týmto ďakujem všetkým, ktorí si spomenuli a poslali sms, či inak popriali všetko naj. ĎAKUJEM...a ďakujem aj svojemu drahému za milé prekvapenia..a kopec milých darčekov..dostala som okrem iného aj laundry bag, čiže kôš na prádlo..čo síce môže vyzerať ako praktický a neosbný darček, ale mne sa úžasne hodí a páči..a konečne bude poriadok po mojom :))) alebo 18-dielna sada pohárov. No čo už sa mne, chronickému rozbíjačovi pohárovi hodí viac...ďalším a nie posledným boli aj úplne úžasné šaty na septembrovú svadbu, ale fotku vám neukážem, to bude až neskôr... a aj tak mám v pláne uploadnúť staršie fotky..ak bude pršať aj zajtra, asi sa k tomu aj dostanem. ..rozmýšľam, čo ešte napísať. Nijaká extra party sa nekonala, z pochopiteľných dovôdov..nie sme už najmladší a prežiť pomaly 10 hodín v práci s opicou nie je už nič pre nás :) že? ..hihi, tak sme sa rozhodli, že to necháme na víkend..ale akosi..nikto nemá paty náladu..starneme???? Na druhej strane, aspoň nebude nikoho bolieť hlava.Hihi..a tak sme si spravili filmový večer, pozeráme Scarface a pomaly nám očká klipkajú a tak pojdeme asi skoro do hajan...tak prajem všetkým príjemný zvyšok dňa, večera, večere, noci, čo sa komu hodí...

Monthly report and co.

Čuduj sa svete, ale predsa len sa mi asi podarí napísat dva príspevky po sebe..ale tá diakritika ma tu hnevá, tak to bude bez nej..aspon nateraz...o com bude nasledovny prispevok je znalcom anglictiny jasne..o praci..

Popisem Vam strucne (lebo zase sa mi chce spat), v com moja terajsia praca spociva. Rano, ked sa s rozlepenymi ocami dopravim na Kubkovi na parkovisko a nejako prezijem zavan cerstveho vzduchu, casto sprevadzaneho dazdom, vrutim sa do nakupneho centra a zamierim si to rovno do Tesco. (Ano, aj tu je.) Kupim ranajsie noviny, mlieko a nejaky chlebik, pripadne susienky a ine potrebnosti do kanclu..potom sa presuniem na svoje pracovisko:) teraz uz sedim pri okne s celkom zelenym upokojujucim pohladom, takze parada..pracovna doba mi zacina o deviatej, ale ako sa patri, tak som tam vzdy skor. A ako sa patri, do deviatej ani prstom nehnem. Spravim si cajik, alebo naberiem vodu, spapam ranajky, vsetko v pohode. Je to totiz viacmenej jedina pokojna chvila dna. Potom sa zacina kolotoc, ktory len tazko spomaluje, nieto este zastavi sa. V ramci tyzdna mam niekolko hlavnych uloh a vela vedlajsich :) Tyzdenny report, listy najomcom, ze zase sa nedrzali stanovenych otvaracich hodin, posielanie roznych informacii roznym ludom, tlacenie relevantnych materialov a ich zakladanie kam patria..okrem toho priebezne cely den kontrolovat riaditelove e-maily a riesit, co viem a posunut dalej, co neviem. Sice sa to nezda vela, zaberie to pekne vela casu. Hlavne kym sa prepracujem tym kvantom e-mailov, ktore sefovi chodia. K tomu este moje vlastne, telefonaty rozneho charakteru....no a tak sa zabavam cele dni. Malokedy sa mi podari skoncit o planovanej siestej hodine, lebo to sa akurat sef vracia z mitingov a preberame e-maily a co treba s nimi urobit, komu odpovedat, komu sa ospravedlnit a tak dalej...okrem tohto je este moja oblubena zabavka prepisovanie z diktafonovych pasok. Neprajem nikomu. Keby to bolo v slovencine, nemam s tym problem. Teraz vsak, okrem nadavania na fakt, ze neviem stale pisat desiatimi prstami, mam problem pri rozumeni, o com vlastne dotycny na paske toci. Bud je to nezrozumitelne, alebo je to prilis rychlo, alebo je to slovo, ktore vobec nepoznam. A tych je dost. Na mojom prvom prepise sa sef dost zabaval a ani sa mu necudujem. Ale tak no: stroke, hyphen, inverted commas, dash...no a to ma kto vediet, ze su to vsetko interpunkcne a ine znamienka..vsak to som sa ja v zivote neucila..ale tak za pochodu..a za pochodu sa tiez ucim vsetky finty vo Worde, Exceli a tak podobne. Dnes som sice trcala v robote az do pol deviatej, ale aspon som uz majster v hrebenovej vazbe mesacnych vykazov...naozaj sa ucim kazdou minutou..co je uplne skvele...vsak preto som to prijala, no nie??? K tomu vsetkemu mam na starosti aj staranie sa o to, aby cela kancelaria vyzerala k svetu a nie ako bojisko..co je tiez niekedy obtiazne. Plus vsetko co sa tyka kancelarskych potrieb, archivacie dokumentov a technickeho vybavenie konferencky...najde sa vela veci, o ktorych si vsetci myslia, ze ich mam na starosti a zrazu ich aj mam!!!Ale stale si hovorim, ze mi to na nieco bude..No a ako som povedala, casto sa vraciam domov neskoro a tak unavena, ze namiesto toho, aby som si znovu sadla za PC, tak si radsej pustim hudbu a lahnem si, nech sa telu dostane, co si zasluzi...takto berte ako vysvetlenie, keby sa nikomu neozyvam alebo vytrvalo ignorujem...na skype som nebola ani nepamatam..v robote sa mi neda nainstalovat, ale aj tak by som nemala asi cas..:) a nech toto vsetko znie akokolvek negativisticky, mam svoju pracu rada a chodim tak kazde rano usmevom. Neviem, ako dlho mi to vydrzi, ale dufam, ze dlho :)

Vsetkym prajem vela pracovnych uspechov a nezabudnite, zajtra je predsa piatooooooook!!!!!

Ako bolo doma...

Vidim, ako sa prave podaktorym rozziarili ocka, ze konecne budu mat co citat..a to ma velmi tesi..vsak som si aj dala nacas, nebudem sa vyhovarat, na co, faktom zostava, ze po navrate z dovolenky na SR som sa vzdy radsej ulozila na zasluzeny odpocinok ako za pocitac..a tukat sa mi velmi nechcelo, ked je to prevazna napln mojej prace...ved cloveka potom uz aj oci a prsty bolia, no ved to mnohi poznate..avsak navela, dnes som sa premohla..to, ze tento prispevok je pisany s odstupom dvoch tyzdnov od dovolenkypredznamenava jeho strucnost v nacrtnutych prihodach z domova, lebo pomaly ale isto sa tie menej podstane vytracaju a zostava v spomienkach len to hlavne. Gro, ako by povedala moja maminka. Tak k veci.

Aby som zachovala aku taku kontinuitu, rozumej casovu naslednost, k minulemu prispevku, hoci si uz ani ja sama napamatam, o com vlastne bol, zacnem par dnami pred odchodom. Myslim ze som uz vyslovila tu myslienku, ktora mi vrtala v hlave predtym, ze co sa stane, ak sa Yeti neobjavi, a teda CIara nepride do prace cim skor. No a prave to sa stalo. Prehodili ma na druhu stolicku, ktora je omnoho zodpovednejsia, stresujucejsia a casovo narocnejsia. Ale vsak kedy sa narobim, ked nie ako mlada, ze??? Prave preto som sa nejako moc nebranila, napokon, co ine mi ostavalo a tak teraz vykonavam pracu Office Managera. Co sice znie celkom dost dobre, ale niekedy to veru nie je med lizat. Najma ked vela, velmi vela veci robim po prvykrat a nemam celkom jasnu predstavu, ako maju vyzerat alebo aky ma byt vysledny efekt. Ucenie sa za pochodu, tak to chodi. A tak sa ucim a robim chyby a ucim a tobim chyby..a ucim a robim menej chyb a tak dalej..tak som po dvoch dnoch v plnej pozicii, teda ked uz Nicola bola prec, mala toho nad hlavu a bola som rada, ze ma vobec pustili na dovolenku. Sice v miernom casovom strese sme vsetko postihali, pobalili, dopravili na letisko, dopravili na Slovensko a domov.

Vsetci to urcite poznate, ked pridete raz za cas domov, ste inym vzacni. A aj keby ste sa rozkrajali, jednoducho to nejde, stretnut sa so vsetkymi, ktorych by ste radi videli, zavolat vsetkym, ktorych by ste radi aspon poculi...Ale mozem zodpovedne vyhlasit, ze sme sa snazili a urobili co bolo v nasich silach. Nech mi odustia ti, na ktorych nevydalo..nabuduce mate prednost.. :))) Zacali sme uz v BA, kde sme si chvilku posedeli na obede s buducou mamickou pani Hybskou, pokracovali velkym stylom na Pohodu do Trencina, kde sme tento rok aj videli celkom dost hudobnej a inej produkcie (odporucam pozriet si film U mne dobry..zasmejete sa), okrem toho postretali kopec ludi a tym padom padlo sedem much jednou ranou, ako ludova povera hovori...samozrejme som stravila aj nejakycas doma, s rodinkou, ved doma je doma..a to sa neda nikde inde vytvorit, maminkina kuchyna, domace produkty, domaci vzduch, stara znama postel a nove parkety..it's good to be home...vylet na juh Slovenska bol tiez zaujimavy, a vdaka nie prave najkrajsiemu pocasiu sme sa venovali kamaratom a nie vylihovaniu niekde pri vode:) bud pozdraveny Samsung, Trnava a Krskany...nazad do rodneho kraja, este koliecko po ostatnej rodine, nevyhnutne nakupy prepotrebnych veci ako fernet, horalky, mily, deli, syry, dokonca aj nejaka studijna literatura sa priplichtila...No a v piatok sa nam este dostalo pocty, mali sme moznost obaja si uzit vyhliadkovy let na PD a okolim, aka parada!!!! Dakujeme ocinkovi!!!! Nastastie sa to obislo bez zdravotnych a inych potiazi, a zostalo len pri super zazitku a skvelychpocitovh..piatok sme este potom stihli aj klasicku lesno-hornu opekacku, volna priroda, to je naozaj vec na nezaplatenie, no a potom uz naozaj len zabalit, vyspat sa a hor sa nazad..juj, ako sa nam nechcelo...aj ked sme sa prisli opalit a nic z toho..stalo to za to, urcite ano...

Juch, ale uz si musim davat riadny pozor na prstoklad, ocka mi klipkaju, unava robi svoje. Vsetko treba davkovat v malych porciach, tak sa nebudem prilis vela rozpisovat. Podrobnejsi popis, co vsetko obnasa moja praca bude hadam mozno aj zajtra..Pitko je na sluzobke a tak mam pristup k PC :)) ale ako som uz povedala, nic netreba prehanat a tak dobru noc...

PS: Ak sa mi bude velmi chciet, mozno coskoro pribudne aj dake fotky..ja viem, ja viem, patri sa to..ale tak vsak no..!!

Ako to sledujem...

..tak odkedy som znovu zamestnaná, poriadne som zlenivela, čo sa písania týka..ale aspoň mám kvalitnú výhovororovku...keď o siedmej večer prídem domov, podľa okolností navarím či nenavarím, zjem či nezjem, ale vždy zaspím, skôr či neskôr..predsa to len uťahá, od rána do večera sa koncentrovať...ale asi by som mala začať tam, kde som minule prestala, že?...no dobre...otázka v ten prvý piatok ozaj padla, ale nebola moja, že či si ma nchajú, ale ich, či sa mi práca pozdáva a či ostanem...mierne ma to zaskočilo, ale nie natoľko, aby som nesúhlasila...no a na ďalší pondelok som nastúpila už ako permanentná pracovná sila na polročný kontrakt, teda na dobu Nicolinej materskej dovolenky. Na vysvetlenie, Nicola je teraz v ôsmom mesiaci tehotenstva a tento piatok odchádza na materskú. Na jej miesto má (mala) nastúpiť Ciara, ktorá bola pôvodne na mieste mojom. Avšak, Ciaru asi začnem volať Yeti, lebo stále o nej iba počujem, ale ešte som ju nevidela...a možno ju ani neuvidím..najnovšie správy sú tie, že podstúpila ďalšiu operáciu(tuším oka), z ktorej za zotavuje...ale celé je to nejaké pomotané a tak aj ja sa cítim neisto..hlavne z toho dôvodu, že pred týždňom mi Nicola povedala, že budem môcť odísť na plánovanú dovolenku, ale to sa rátalo s tým, že tam nude Ciara...no a dnes, keď sa vrátil šéf po dvojtýždňovej dovolenke (krívajúc a o barliach, chudák) došlo na pretras, ktoré kompetencie mi môžu byť zverené..a neni ich práve málo, ako som tak kukala na ten list...nič dobrého to neveští...niežeby to bolo zlé, ale predsa len, na osobnú asistentku riaditeľovi takého kolosu sa vskutku necítim...ja by som si kľudne sedela za svojim stolíkom na recepcii, zakladala faktúry a zapisovala objdnávky tovaru a podobne...veď uvidíme, čo sa z toho vykľuje...hádam niečo pozitívne..ale napriek všetkej tej neistote sa mi tam páči..ľudia sú tam stále ešte milí, nebol to len prvý dojem, a už si tam začínam zvykať..na systém, na mená, tváre...a tak...čo sa týka náplne mojej práce, mení sa zo dňa na deň a z hodiny na hodinu...prvotná podstata je väčšinou rovnaká, práca na počítači, kopírovanie, faxovanie, zakladanie papierov...čo sa týka technického vybavenia, kopírka sa furt zaskávala, tak prišiel konečne niekto kompetentný, aspoň sa tak tváril, aby ju opravil...aj sa mu to vcelku podarilo, ale Nicola už k nej nebola taká zhovievavá a zajtra nám ju majú vymeniť...hihi..a opravár tvrdil, že to bola chyba súčiastky, takže to nebola moja aura..ale už som mala na mále:)...inak sa mi celkom darí, iba mám v kuse šťastie na drobné poranenia typu porezanie sa papierom, kopnutie do skrine, stola, stoličky, pricviknutie všetkých možných častí prstov do všetkých nemožných častí nábytku a zakladačov...došriabaný lak a také malé nevinné ujmy...čo je pozitívne, čas tam uteká veľmi rýchlo, aj dennodenne, aj tak celkovo, ani som sa nenazdala a už tam ťahám štvrtý týždeň...za ten čas sme stihli osláviť dvoje meniny, jedny (Piťkove) narodeniny, dvakrát oddrapiť spätné zrkadielko v aute, opraviť autorádio, navštíviť kamarátov v Navane, zájsť si do kina (baby bacha, vytiahla som ho aj na Sex and the city..len som zabudla spomenúť, že to trvá 2h 45min...to sa ešte len odul:)..), stihli sme neosláviť Deň nezávislosti a konštantne komentovať to psie počasie, čo sa tu stavia na obdiv..no čo, taký úplne obyčajný šťastný život...prajem podobné pocitové poryvy všetkým čitateľom...a idem spať, ráno treba vstávať...

Nadšenie a radosť...

..budem radšej držať na uzde, aby som sa neunáhlila...ale každopádne, tento týždeň sa niesol v znamení zmien. Teda aspoň jednej konkrétnej, a síce, bolo mi ponúknté miesto na pozíciu recepčnej/administrátorky pre manažment obchodného centra v Dundrume. Pre lepšiu predstavu si môžete kliknúť na http://www.dundrum.ie/, ale naživo je to miesto krajšie. Síce je to oslava konzumného života, má aspoň štýl a kus noblesy, a hoci v polovici obchodov sa iba tvárim, že si to môžem dovoliť, páči sa mi tam. Hlavne preto, že sú tam skvelí ľudia. Ešte som tam tuším nikoho nevidela zamračeného, teda aspoň čo sa manažmentu týka...ale hlavne, je to práca, akú som si predstavovala, že by som ju mohla robiť...a zatiaľ ma baví..hoci mám sem tam ešte problémy s tými telefonátmi, lebo všetky názvy dodávateľov a mená ľudí, čo tam volajú pravidelne ešte ani zďaleka nepoznám, ale tak hádam budem mať šancu sa ich naučiť.

Moja práca spočíva hlavne v uvádzaní príchodzích a zdvíhaní telefónu, preberania pošty, zakladania kopca papierov, a najnovšie aj vybavovania sťažností ohľadom faktúr, prepisovania minutes zo stretnutí a všeličoho iného. Zahŕňa to aj prípravu meetingovej miestnosti, odbehovania do tesca po noviny, mlieko, čaj a všeličo iné, a rôzne úlohy tzv. poskoka...ale nie...nechcem to nijako degradovať, baví ma to..cítím sa zodpovedne :)))))napodiv mám pocit, že som viac využitá(ako potenciál, tak ako celok) než to bolo v hoteli...čo ma samozrejme teší...Meditým som sa ten týždeň dostala ešte ďalšie dve ponuky, tak keby toto náhodou nevyjde, tak by bolo niečo do zálohy...sranda je, že končne pričuchnem aj k tej praktickej stránke ekonómie, za tie štyri dni som videla viac faktúr ako doteraz vôbec...hihi..dalo by sa mi ešte veľa písať a tom, aké to tam je, ale po a) ak si ma tam nechajú, tak bude na to ešte kopec času a po b) ak si ma tam nenechajú, tak to nebude už také zaujímavé..hihi, dúfam, že nebudú brať do úvahy, že denne tak 3-5krát opravujem kopírku, čo sa mi tam furt zasekáva nejaký papier...ale to naozaj nie je moja vina!!!!

Dobre teda..v piatok mi držte palce a nech to už dopadne ako chce, aspoň som sa veľa naučila..a pričmuchla zase k nejakej robote..idem buvať...zajtra treba vstávať...

...len tak ledabolo...

Podľa môjho plánu sa mal tento príspevok niesť v radostnej nálade z novonadobudnutej práce. To sa však nestalo, lebo hoci má táto krajina geografickou polohou od južanských štátov ďaleko, z ich mentality by ste tu kus našli. Aj keď je v každom druhom inzeráte napísané, že vás potrebujú immediately, čiže okamžite, tak tomu väčšinou tak nie je. Preto sa vlastne už mesiac iba tak poflakujem a moje dni sa podobajú ako vajce vajcu. Ráno (teda rozumejte neskoré ráno) vstanem, dám si raňajky, zapnem komp...a brovzujem štyrmi stránkami s ponukami pracovných miest, hoci by stačili aj dve, ono tie krátke slohové útvary sa dosť často opakujú...následne z veľkého množstva vyberiem tie, ktoré ma zaujali, nasleduje druhé triedenie, a síce odstránenie všetkých, kde požadujú tri a viac rokov praxe, rôzne kurzy a atestácie, alebo ich textu vôbec nerozumiem...:) ..a potom tých pár, ktoré prejdú aj druhým kolom, tých je obdarených mojím skvelým životopisom, nadšenými motivačnými odpoveďami a nabité entuziazmom...to už sa ručička hodín väčšinou blíži k jednej hodine, alebo k pol druhej...znak toho, že aj obed by sa patrilo poriešiť a trochu kosti popreťahovať...ďalší program sa odvíja od niekoľkých faktorov, ako sú množstvo nečistôt v byte, množstvo špinavého riadu a prádla, obsah chladničky a nesmiem zabúdať na počasie za oknom...týmito premennými je potom determinovaný ďalší priebeh:)a síce väčšinou hodinová prechádzka do vedľajšej dediny(klasicky obehnem tesco a priľahlý park), mierna očista spoločných priestorov v byte, a tréning môjho kulinárskeho umenia(aspoň v niečom sa zdokonaľujem...) a tak podobne..niekedy ostane čas aj druhé kolo inzerátov, ale to väčšinou nie je také úspešné, len zopár miest navyše...tento zabehnutý rytmus je niekedy oživený nejakým tým interview...odohráva sa to zavše tak, že jeden deň dotyčný, teda skoro vždy dotyčná, zavolá, na druhý deň si dohodneme rande, ktoré trvá tak okolo pol hodinky, ale s autobusovými spojeniami to mne trvá celé dopoludnie, zhodneme sa na tom, čo by som rada robila, kde a za koľko a nasleduje klasická fráza..."keď budem mať niečo vhodné pre vás, ozvem sa vám.."..no a takto utekajú dni od pondelka do piatku..sem tam (ale ozaj iba sem tam) sa vyskytne niečo iné, ako napríklad minulú stredu..ráno mi zavolal Kaktus (spolubývajúci, čo pracuje v neďalekej tlačiarni), že či by som si nechcela privyrobiť ako kuriér...po krátkom zvažovaní (kalkulácia rizika spôsobeného mojím orientačným nezmyslom, množstvo pohonných hmôt v Kubkovi, plán dňa a vidina zárobku) som sa vyjadrila kladne a o krátku časovú jednotku som už sedela v Kubkovi naloženom škatuľami s nálepkami a mierila na sever...napodiv nenastali žiadne problémy, dokonca ani orientačné, až úplne na konci, ale to adresát vyriešil jednoducho a síce ma prišiel vyzdvihnúť...a tak som za jedno predpoludnie aj videla zase iný kus Írska, aj si čo-to privyrobila a aj som si po dlhšom čase zašoférovala...milé..hoci zriedkavé...možno sa niečo zmení na budúci týždeň, volala mi totiž jedna rekrjúterka (babenka z personálnej agentúry), že to miesto, o ktoré som s a uchádzala, je opäť voľné a údajne by som sa naň hodila, tak uvidím, čo sa z toho vykľuje..
Pre toto všetko sa vždy teším na víkendy, je to aspoň nejaká záruka zmeny...za ten mesiac, čo som doma, sme stihli návštevu kamarátov z Prahy, Africa Day, Marine Festival..a stálo to za to..Hanka, Ľubko a Scotty prišli druhý májový víkend a doniesli nám koooooooopec dobrôt, počnúc Mätou, Milou a Lentilkami, cez Bambino, oštiepky, hermelín až po domáce klobásky a slaninku..juj, ako ich veľmi za to ľúbime!!!!!ale vážne, človeka to tak strašne poteší, keď má také niečo znovu na jazyku...:)..však sme ich za to aj povodili poriadne po okolí... dali sme návštevu pivovaru, no jasné že Guinnessu, náš obľúbený vodopád, záhrady a centrum Dubsu, naprataný program na tých dva a pol dňa, čo sa zdržali..ale sranda bola, to sa musí nechať... už teraz sa tešíme na september, na Hankinu a Ľubkovu svadbu, to sa zabavíme...(nebojte decká, letenky sú už v suchu!)...
Africa Day bol minulý týždeň, bolo to podujatie organizované ministerstvom zahraničných vecí alebo takého niečoho..kopec ľudí, skvelá hudba, a africké mňamky..len bolo trochu chladno, ale nevadí, aspoň sme sa nepotili:)..no a dnes sme boli na Maritime Festivale, takom námornom festivale v prístave..pripomínalo to naše jarmoky, trhy, všade kopec stánkov so všetkým možným aj nemožným, skvelé kulinárske špecialitky a dav ľudí..počasie tentoraz prialo a tak sme si prišli na svoje..jasné, že sme neodišli s prázdnou..odniesli sme si výhodný nákup francúzskych syrov a brušká pomastili švajčiarskym racklettom :) ...len keď sme sa vracali domov LUASom(vláčik) som sa musela tváriť veľmi nenápadne...syry totiž patrili k tým vyzretejším...:))))))))...no a tak si tu žijeme...v nádeji na zmenu, ale inak úplne skvele...závidíte, že????xixixi

A je to tu: West Coast Road Trip (Ako Maťko s Kubkom ovečky naháňali...)

Sobota, 3. máj, deň prvý, prípravný
Zobúdzame sa do krásneho teplého rána, áno, horúčavy udreli aj na túto piaď Írska. Značí to, že je vonku okolo príjemných 15 stupňov, viacmenej bezvetrie a ani mráčika. To nemôže veštiť nič zlé, či? Zanechajúc úvahy o počasí sa dávame do práce, treba sa predsa pripraviť na náročný víkend, ideme s kamarátmi na západné pobrežie, spoznať zase kúsok zeme nášho súčasného domova. Prípravy zahŕňajú výber vhodného oblečenia na všetky druhy prírodných úkazov a výmykov, však treba byť vždy pripravený, človek tu nikdy nevie. Balíme aj náš nový piknikový batoh, nejaké vínko, to keby pršalo:) a všetko, čo pokladáme za potrebné. Na konci balenia to síce vyzerá, že ideme niekam na trojtýždňovú dovolenku, ale nevadí, Kubko to predsa odvezie. Keď zvážime, že máme všetko, vyrážame smerom na Navan. Na ceste nám volá Juraj, že sa nemusíme ponáhľať, oni pôjdu na nákup, tak máme čas zastaviť sa ešte aj v Trime, na malú sváču pri stredovekom hrade, ktorý pôsobí v tento jarný deň veľmi romanticky. A dôkaz, že svet je malý, tam stretávam kolegu z práce, ktorý tam vzal svoju priateľku, len tak si ideme z parkoviska a niekto na nás vytrvalo máva. Náhodička. Navanu prichádzame na minútu presne, Peťka s Jurkom akurát prišli domov. Kedy sme ich videli na posledy, kedy sme tu boli? Už si nepamätám presne, tuším niekedy v januári. Je to rozdiel, vtedy dosť pršalo a aj okolie nebolo také zelené ako teraz. Je tu krásne, pokoj, jar. Po úvodnom drinku vyrážame do miestneho baru, na futbalový zápas, Sunderlandu a Boltonu. Teda tuším tak nejak sa tie tímy volajú, Juraj odpusť, ja nie som moc na futbal. Preto aj s Peťkou radšej skúšame naše zručnosti v biliarde. Nič moc, ale srandy kopec. Po návrate sa ešte posilníme dobrými francúzskymi zemiakmi, kecáme, v pozadí beží Madagaskar. Ale keďže ráno treba skoro vstávať, jeden po druhom odpadávame a utekáme do hajan.
Nedeľa, 4. máj, deň druhý
Čo buntošíte, drzé vrabce, či čo to tam poletuje!!! Mne sa ešte nechce vstávať, je ešte spím!!!Ale očividne nie dlho. Kávu čo čaj?..no aspoň to prebúdzanie je znesiteľnejšie...booože, sedem hodín, kto to kedy videl?? Čo už, treba čeliť krutej realite, a tak sa nejako premôžeme a skonoslidúvame. Ide to celkom fajn, výdatné raňajky a ranná sprcha sú celkom dobrá metóda. Ešte sa musí zbaliť aj zbytok výpravy, všetko nakladáme do druhého auta a vyrážame. Vyber si foťák, a môžeš dokumentovať aj cestu, vraví mi Piťko. Mhm, je v tvojom červenom vaku, vyberieš mi ho?Huups. Kde je červený fotovak? Musí tu niekde byť, veď doma nič nezostalo na očiach. No očividne naši oči neslúžili dobre, a tak sa po 15 minútach ocitáme znovu pred bytíkom a tentoraz vyrážame dúfajúc, že je to ozaj všetko. Ďalších 15 minút a máme foayé, či deja vú, či ako sa to volá, nešli sme tadiaľto už niekedy??..Nasledujúcich dobrých pár hodín má úplne rovnaký scenár. Šinieme si to po N6 do Galway, hlavného mesta západného pobrežia, sem tam zastavíme na pumpe na cik pauzu, a ide sa ďalej. V Galway sa nezastavujeme, čas nepustí a aj tak je to viac menej nezaujímavé mesto. Postačí prečítaný odsek z knižného sprievodcu. Naším prvým cieľom je dedinka An Spiddéal. Od Galway hore sa vlastne vydávame po pobreží, a tak sa nám za chvíľu otvára panoráma mora, tmavomodrého, s ľahkým oparom, nádherným a velikým. Zatiaľ čo si ideme oči vyočiť, obiehajú nás desiatky chodcov s nápadne podobnými tričkami. Uzatvárame stávky, o čo tu ide. Alebo teda o čo idú. Nikto sa to nedozvedel, ale identifikovali sme skupinku podporujúcu slepeckých psov, hospic a muskulárnu dystrofiu. Zhodnotili sme, že ide o dobrú vec a aj troškou prispeli. O chvíľu prichádzame do prvej zastávky, mestečka remesiel a ručných prác. Umelá dedinka s tradičnými remeslami a zručnými majstrami. Pôsobivé. Po malom vyjašení sa na pláži a obede, pokračujeme ďalej. Celá cesta kopíruje pobrežie, je to super, len keby všade neboli postavené tie sprosté ploty. Íri sú veľmi majetnícki alebo ja neviem čo, lebo všetko majú poriadne ohradené. A nie normálnym plotom, aký by si predstavil našinec, ale kusy kamenia postavené na sebe, bez spevnenia čímkoľvek, ale tak, že cez ne zaručene nič nevidieť. Uch...Tak pokračujeme celý deň, kde tu sa zastavíme, odfotíme, prečítame pokec zo sprievodcu a tak. V sprievodcovi sa to hemží slovami ako excelentný, spektakulárny, dychberúci a podobne. A tak nech niekto nie je nažhavený, po takýchto opisoch. Prichádzame do Clifdenu, má tu byť staroveký hrad a Sky Road, okruh okolo polostrova s nádhernými výhľadmi. Po miernych obtiažiach sme hrad našli, alebo teda lepšie povedané uvideli. Čo sme nevideli bola prístupová cesta pre verejnosť, tak sme si museli vystačiť s fotkami urobenými cez plot...ja tie ich ploty!!!Druhá atrakcia opísaná kvetnato v knižke však už pravdivá a dostupná bola, Sky Road, alebo tiež cesta do neba, je asi 5 km okruh vinúci sa na priľahlý kopec a na jeho vrchole poskytuje nádherný výhľad. More, more a more, a sem tam nejaká pevnina s maličkými roztrúsenými domčekmi. Krásne, len čo je pravda, ale ako to už na vrcholoch báva, aj tu parádne fučí, a tak pofotíme, pokocháme sa a zaliezame hneď späť do auta, však aj odtiaľ je to pekné :) .. Z Clifdenu pokračujeme do cieľa nášho prvého dňa, Letterfracku. Blížime sa aj k národnému parku Conemmara, jednému z pár v celom Írsku. Prechádzame popri vstupnej bráne, veď zajtra bude čas na lepšiu prehliadku. Prichádzame do mestečka Letterfrack a musím poopraviť výraz- je to dedina. Zopár domov, zopár krčiem, sem tam obchod, nič moc, ale s porovnaním okolitej pustatiny je to rušné miesto. Náš Bed and Breakfast na dnešnú noc nachádzame s určitosťou a presnosťou. Stojí totiž na hlavnej ceste a je napodiv aj viditeľne označený. Zamierime do pubovej časti, lebo telá si žiadajú svoje a každé pivo dobré. Po prvom sa rozhodneme, že aj najesť sa bude vhodnejšie teraz, ako potom čakať, keď tu bude plno. Neskôr sa to ukazuje ako veľmi dobrý nápad a tak sme si zmlsli. Porcie hodné Druhého sveta v Prahe, miestne rybie špeciality sú povestné a musím povedať, že právom, no jednoducho, jedna báseň. S následným pohybom je to už horšie. S plnými bruchami sa poberieme do izieb Jednoduché ubytovanie na spôsob hostela, ale čo, veď nie sme nároční. Stačí posteľ, sprcha a je to. Po krátkom oddychu sa vyberieme na prieskum miestneho spoločenského života. Sklamane zisťujeme, že dnes žiadna živá hudba nebude, je totiž nedeľa, a tak sme to o deň prepásli. No čo, aspoň že je Guinness. A Smithwicks. A Bulmers. A Heineken. O pár minút sa presvedčíme, svet je malý a dokonca menší, keď aj na tomto konci sveta príde čašník s otázkou „Tak čo to bude?“ v rýdzej slovenčine. Alebo teda prievidzskej slovenčine, je totiž zo Severu. Veľmi družne sa pridáva k našej debate a ani po dlhšej dobe nevyzerá, že by sa chystal čoskoro odísť. Niektorí ľudia vedia, ako ignorovať signály nevítanosti. No nič, však nech sa vykecá. Zostali by sme aj dlhšie, ale únava sa prejavuje, nechávame to na ňu a ideme spať.
Pondelok, 5. máj, deň posledný
Hm, pri tom horskom vzduchu sa naozaj dobre spí. Zobúdzame sa v celkom rozumný čas, spáchame základnú hygienu, a ideme na kontinentálne raňajky sľubované na stránke hostela. Niežeby sme boli nejakí nenásytní, ale predsa len čakáme viac ako chlieb s maslom a kávu...Život prináša aj sklamania. Vyriešime to našimi bagetami, juj, aké sú teraz dobré. Kujeme pikle na dnešný deň, zhodujeme sa nasledujúcom pláne. Najprv národný park, potom znovu na sever po pobreží, piknik na pláži, kúpanie v mori, Kylemore Abbey and Garden, a jediný fjord v Írsku...znie to dobre a je to ešte lepšie. Národný park Conemmara je nádherný, jasné, že na Tatry nemá, ale v rámci írskych možností sú to Alpy. Zhodnotíme časové možnosti a vyberieme si strednú trasu, ktorá vedie pod Diamond Hill, trvá nám to asi hoďku a pol, a stojí to za to. Spektakulárne a dychberúce výhľady, knižka mala zase pravdu. A tak sa kocháme a kocháme a kocháme. Počasie nám vychádza krásne, slniečko, teplučko, vetrík pofukuje. V také sme ani nedúfali. Po návrate do normálnych írskych nadmorských nížok postupujeme na sever, začínajú sa zase ozývať naše brušká a tak rozhodnutie padlo na piknik na pláži. Piknikový batoh sme naplnili po chvíli na miestnej pumpe, pláž sme našli po 10 minútach, a nič nám už nestálo v ceste. Teda v pololeže...hihi...napchávajúc sa dobrotami, pred sebou more šumiace a voňajúce po soli, slniečko nad hlavou...čo viac si môže človek priať...ešte povinné vyčľupkanie sa v mori, veď je predsa máj a každý máj sa pravidelne čvácham v mori..čo na tom, že nie je práve stredozemné a teplé..v rámci možností a hlavne teplotného rozmedzia sa jašíme...ako deti...no dosť, čas pokročil, treba ísť ďalej, máme toho ešte dosť. Kylemore Abbey, staré malebné opátstvo uprostred hôr nás prekvapuje početnosťou návštevníkov. Je naozaj fotogenické a tak cvakáme ako o život. Krátka prechádzka, zopár suvenírov a ide sa... po ceste ďalej míňame jediný írsky fjord, je to úžasný pohľad a naozaj sa cítime ako v niektorej severskej krajine..ďalej sa už len vezieme a sledujeme krajinu okolo...je to pomaly záver našej cesty...teda ešte zo tri hodiny v aute, ale už iba rovno smerom na východ. Do Navanu prichádzame iba pár minút po pláne, je niečo po ôsmej večer, nás ešte čaká hodinka do Saggartu, tešíme sa, ako sa natiahneme do postielky a vystrieme všetky kosti...Bol to skvelý víkend, je neuveriteľné, aká rozmanitá môže byť krajina od jedného konca na druhý a pritom ani nie tak ďaleko od seba...spoznali sme práve to Írsko, ktoré je ukazované v dokumentoch, zelené aj kamenisté, suché a vodnaté, plné ovečiek, zákrut a krásnej krajiny. Určite to stálo za to a bol by hriech niekedy si to nezopakovať...Už teraz sa teším...

Odchody, rozlúčky a spol.

Hotelový priemysel je jedným z odvetví, kde je vysoký obrat zamestnancov, použijúc odborný názov, vysoká fluktuácia. Spôsobuje ju mnoho faktorov, a je prirodzená do určitej miery. Aj keď som to nikdy nepočítala, mám dojem, že v našom hoteli táto hranica prekročila rozumnú a priemernú mieru...Marriott sa totiž teraz podobá na potápajúcu sa loď, z ktorej utekajú všetky krysy. Tento jav má veľa následkov a vedľajších efektov, tak napríklad, že strácate kamarátov, alebo teda už sa s nimi nevídate tak často, alebo sa častejšie organizujú rozlúčkové parties, ako tomu bolo posledných pár týždňov v Enfielde. Vzhľadom na fakt, že tam nebývam, a musím vždy odšoférovať domov, je pre mňa trochu zložitejšie zúčastniť sa..No všetko sa dá zariadiť a tak minulý týždeň v utorok, kedy odchádzala Silvia, manažérka reštaurácie, som sa pridala a stálo to za to. Hoci v ten večer nikto dostatočne nemyslí na druhé ráno, a na všetky následky, ktoré prehýrené noci nechávajú za sebou, večer je to všetkým jedno. V utorok ráno som bola na jednom interview v personálnej agentúre, ktoré zahrňovalo test v písaní na stroji a test práce s MS Word. Získala som celkom slušné skóre a baba mi povedala, že by nemal byť problém nájsť pre mňa prácu. Odtiaľ som frčala nazad do roboty, na poobednú smenu. Skončila som okolo pol dvanástej a šup ho rovno do Flattery´s, kde už všetci zúčastnení vo veselej nálade utužovali spoločenské kontakty. Musela som dobiehať, ale tak to nebol problém. Na moje prekvapenie bola celkom slušná účasť, naozaj bohatá. Prišli dokonca aj dvaja bývali kolegovia, môj bývalý šéf Andreas a Katja z reštaurácie..Bolo milé, vidieť ich znovu..Ono to vlastne boli až dve rozlúčkové parties, Silviina a Katrinina z baru...u nej doma sa aj pokračovalo, keď nám už o tretej ráno nechceli vo Flate naliať :). Nálada aj hladina alkoholu v krvi zúčastených stúpala a sranda tiež...Niektorí sa porúčali s odôvodnením, že zajtra musia pracovať, zvyšok sa bavil ďalej. Poslední odchádzali o šiestej ráno, alebo tak nejak, viem to preto, lebo som bola s nimi. Dôvod bol jednoduchý, musela som sa držať Sebastiana, lebo mi veľkoryso ponúkol ich sofu na odpočinok, hoci pochybujem že tie dve hodiny trhaného spánok sa tak dajú nazvať. O deviatej som sa značne zničená pobrala do práce, začínala som o desiatej, vďakabohu bola streda, a tak sa nevyžadovalo nijaké nadmerné úsilie. Aj tak to bolo utrpenie, a nadávala som si, že síce to stálo za to, ale tie rána už nie sú pre mňa...nezostávalo mi nič iné ako prežiť, a stálo to veľa síl, no nakoniec odbilo po piatej a šla som domov. Doma som ľahla a spala, až do ďalšieho ráno...raz darmo, nie sme už na výške...

Počas minulého týždňa som sa tiež rozhodla, že či budem mať prácu alebo nie, tak v piatok bude môj posledný deň, že sa mi nechce počúvať to prehováranie a ťahanie medových motúzov, ako mi vyjdú v ústrety a bla bla. Zásadný problém totiž stále zostával, ten nemotivujúci pocit, že sa recepcie nemám šancu pohnúť nikam inam, že mi nebude pridelená vačšia zodpovednosť a že sa vlastne už nič nové neučím. A k tomu ešte aj prístup šéfa, ktorý nedávala nijakú nádej na zmenu. Rozhodnutie padlo a hotovo. Niečo sa však zmenilo. Prišiel nový asistent manažéra, Peter, Nemec so skúsenosťami, entuziazmom, nadšením, a nákazlivým smiechom a dobrou náladou. Hneď od prvého momentu začal všetko meniť a musím podotknúť, že k lepšiemu. Nech mu to vydrží...Povedala som mu, a je to ozaj pravda, že keby prišiel o mesiac či dva skôr, možno by som zvažovala, že ostanem. Veľmi si ma tam totiž na konci chceli udržať. Konečne im došlo, že skúsený zamestnanec, hoci za vyššiu mzdu je lepší ako nový, ktorý netuší, koľká bije, ale je spokojný s minimálnou mzdou. Neskoro. Začali mi sľubovať lepší rozvrh, že by som mala voľné víkendy, alebo teda aspoň dva za mesiac, a dávali by ma na ranné zmeny. Neskoro. Prečo mi to nedali, keď som o to prosila predtým. Neskoro. Je mi ľúto, ale už som mal po krk v kuse sa usmievať na hostí, keď to vo mne vrelo. Problémom totiž zostáva celý systém práce v hoteli. Uznávam, že krátenie nákladov je podstatné a vedie k vyšším ziskom, ale keď vám nemá kto robiť, tak ťažko budete mať vôbec nejaké zisky. Miesto toho, aby sa starali o radových zamestnancov, ktorí makajú a oni sú v kontakte s hosťom, tak oni radšej rozširujú manažment a „kravaťákov“...Spomínate si na druhý ročník, predmet na ktorom sme preberali „štíhly manažment“? Tu by sa jeden určite uživil. Dobre, nechcem, aby to vyznievalo ako prednáška z ekonomiky podniku, tak iba zhrnutie- Základným mottom Marriott hotelov je: Ak je spokojný zamestnanec, je spokojný hosť, ak je spokojný hosť, vracia sa znovu a znovu. Problémom ostáva, že Marriott v Enfielde je iba franchisee a nie pravý Marriott. Vedieť to predtým, ušetrím si sklamanie. Nevedela som to, a tak som tam strávila pekných pár mesiacov, stretla skvelých ľudí, získala skúsenosti z ďalšieho hotelového prostredia a veľa sa naučila aj o sebe. A ďalšia etapa sa skončila.
Ako som na začiatku písala o tých parties, tak aj preto, že v piatok som absolvovala ešte jednu. Svoju vlastnú. Áno, od včera som nezamestnaná. Posledný deň v práci nebol nijako výnimočný, iba som uvedomovala, že tú a onú činnosť tu vykonávam naposledy, že už ten telefón nezdvihnem a neprihlásim sa pod svojim menom v PC, atď. Nostalgické, ale život je zmena a preto sa volá život. Lebo ho žijeme, presúvame sa v čase, priestore, posúvame sa stále niekam ďalej. A aj keď nikdy nevieme, čo nás čaká za ďalším rohom, dúfame, že niečo pekné a dobré...Očakávania a nádej robia náš život znesiteľným a aj zábavným...preto všetkým želám, nech ho za najbližším rohom čaká milé prekvapenie, aspoň v podobe úsmevu či prejavu obyčajného ľudského dobra...xxx

Učíme sa celý život..

..a teda najmä posledný týždeň mal prívlastok edukatívny...je nedeľa a ja som vcelku rada, že som ho prežila..ale pekne po poriadku..pondelok začal v znamení interviews, tak som sa musela odhodlať nasadnúť do auta a vydať sa na cestu do síce neďalekého, ale predsa aj tak zradného Tallaght. Ráno som sa mala hlásiť v jednej malej firmičke na prenájom šiatrov a party-vybavenia na pozíciu PA, teda personálnej asistentky. Interview bolo celkom v pohode, ale baba sa vyjadrila, že chce byť ku mne úprimná a ona potrebuje niekoho s úplnou plynulosťou v reči, rozumej rodeného anglicky hovoriaceho zamestnanca. Ale aj tak sľúbila, že sa ešte ozve..a ozvala sa na druhý deň, že teda nie..no ništ teda..odtiaľ som sa pobrala k nákupnému centru, kde som pekne odparkovala Kubka a išla tramvajou zvanou LUAS do centra..pohodlne som sa dostala do kancelárie firmy D7 Marketing, ktorá sľubovala v inzeráte skvelé pozície pre práve vyštudovaných ľudí, s tým že zabezpečia školenie a nie je potrebná prax..povedala som si, že prečo teda nie, veď profil som spĺňala a tak som išla na pohovor. Ten prebehol v celkom fajn atmosfére, baba ma informovala o tom, ako všetko prebieha, teda hovorila, že chcú rozširovať svoju firmu a potrebujú vyškoliť nových manažérov..stále to znie dobre, však?..a tak som prešla do druhého kola, ktoré spočívalo v strávení jedného dňa s manažérom a potom absolvovanie tretieho výstupného interview. Dohodli sme sa na stredu, kedy som mala voľno. S celkom dobrým pocitom som sa LUASom vrátila nazad k autu a pobrala sa domov. Nakoľko som bola v Tallaght autom prvýkrýt, je jasné, že som zablúdila..ale nestratila som sa celkom, a nejako s pomocou božou som našla cestu domov..síce obkľukou, ale aj tak sa dá. No a potom som v pohode vyrazila na poobednú do roboty. To som ale netušila, že som zaťažila Kubka státím v nekonečných zápchach a potom sa jednoducho rozhodol zaštrajkovať...nebola som ani 10 min na ceste a začala mi blikať kontrolka teplpty v chladiči a z kapoty sa začali šíriť čudné zvuky..tak som pre istotu zastala, otvorila kapotu a príručku od auta, aby som našla nádrž chladiča..vtom kukám, že z motora kvapká olej s vodou..hurá, potešilo ma, ako sa mi darí..ešteže som mala toľko šťastia, že som zastala pred pubom, čiže nebolo až také ťažké nájsť niekoho, kto sa v tom vyzná hádam lepšie než ja..no a tak ma prítomný domáci štamgast začal presviedčať, že mi vyvrela voda, ale že je aj pokazený alebo teda roztrhnutý olejový filter..alebo také čosi..druhé hurá v priebehu troch minút..no ako správny gentleman sa rozhodol, že ma nanaviguje do miestneho autoservisu, nech sa na to pozrie niekto kompetentný...a tak sa aj stalo..za dažďa a krúpov sme dorazili do bohom zabudnutej dielne, kde sa na to chlapík pozrel, skonštatoval, že by som predsa mohla mať len šťastie a bude to hádam iba voda, nalial jej tam za poriadnu krhlu a povedal, že by to už malo by O.K. Uverila som mu a odišla...a funguje to doteraz..síce som vtedy poriadne meškala do roboty, aspoň som nemusela zase kupovať nové auto :P ... to bol pondelok.. a ešte len začiatok..

...v utorok ráno som bola na ďalšom pohovore..tentokrát do hotela po smere diaľnice, čiže blúdenie tentokrát odpadlo..bola som tam dokonca skôr ako som mala, ale pohoda..išlo o miesto rezervačného agenta pre centrálne rezervácie hotelov Bewley´s..vyzeralo to pekne, nie celkom môj štýl, ale pracovné podmienky dobré, aj plat celkom vyhovujúci, pracovná doba no povedzme dá sa..len náplň práce...väčšinou iba zdvíhanie telefónov a robenie objednávok..hmm..aj preto som nebola práve nadšená..a asi to vycítili, lebo na druhý deň mi cez agentku, čo mi to dohodila dali vedieť, že nie, zobrali niekoho iného, lebo ja som sa im nezdala dosť "interested"..a mali pravdu...ale za pokus to stálo..aj v utorok som išla na poobednú do roboty..a čakal ma teda najhorší večer za celých 5 mesiacov..jednoducho som bola sama a hotel bol obsadený na 83%, čo značí, že aj keď som robila, čo som mohla, stále mám len dve ruky a jedny ústa, takže v kuse zvonil telfón, ľudia čakali..a do toho sa ešte pritrafil jeden povedzme veľmi komplikovaný hosť (debil to bol, Američan žijúci na Filipínach hlavne z dôvodu uvoľnenejších mravov, ako nám stihol vysvetliť..no proste prasák..a potom sa čudoval, keď mu nabehol nehorázny účet za telefón na erotické linky..proste zábava..)..ale čo možem robiť, nič..a tak som sa už len modlila, kedy odtiaľ vypadnem...bolo čosi po dvanástej..super, ešte hodinka domov a potom na pár hodín spať, aby som mohla ráno ísť na autobus do Dublinu, lebo som predsa mala stráviť deň s manažérom s D7 marketingu predsa....

...keď som nevyspatá a ešte k tomu hladná ako pes dorazila (aspoňže včas) na miesto činu, vyplnila ďalší dotazník a chvíľu si posedela, priradili ma k Sarah...vtedy som ešte stále nevedela, ako sa bude deň odvíjať...vysvetlila mi to za pár minút, keď sme prekvapivo vyšli z budovy a nasadali do auta..ich firma sa totiž zaoberá direkt marketingom..a teraz poďme, kamaráti, oprášte vedomosti nasaté na hodinách s Rašim, spomeňte si ako nám kreslil diagram, kde distribučná cesta je skrátená na minimum a tak sa výrobok dostáva k spotrebiteľovi skôr, s lepšou cenou a bez zbytočných nákladov na reklamu..spomínate, áno, no aj keby nie, a pre tých, čo k ekonómii nepáchli z akýchkoľvek dôvodov, vysvetlím ten pojem...celkom zrozumiteľne, jasne, jednoducho = podomový predaj. Áno, milí priatelia, nasadli sme do auta, išli dve hodine na juh po diaľnici a potom zastali v nejakej dedinke s nevysloviteľným názvom a išli od dverí k dverám a ponúkali novú radu make-upu za neprekonateľnú cenu...od momentu, kedy som nasadla do auta, som len očami tlačil ručičky na hodinkách, nech odtiaľ vypadneme..dočkala som sa, ale ešte som povinne usela prejsť fázami pozorovania, ostychu, blamáže, nadávania si do bláznov a samozrejeme, aj fázou pracovnej ponuky (pričom teda by som sa stala členom manažérskeho tréningového programu a po jeho skončeni za 10 mesiacov zarábala 100.000Eur ročno..milé, nie?)..no keď som sa pozerala na Sarah, ktorá mala byť za týždeň povýšená na manažérku, videla som iba trosku, čo pracuje od 7,30 do 19,30 denne od pondelka so soboty, celý deň prežije na troch redbulloch, jednej bagete, krabičke cigariet a nechty ma ohryzené do kože..pripadá mi ako stresom ovládnutá osamelá dievčina...a hoci som sem prišla aj čo-to zarobiť, ale zase ja chcem aj dajaký ten social life, život spoločnenský, pre ktorý vlastne mienim zmeniť prácu..a nie oň úplne prísť...a tak som zase úplne vyčerpaná prišla domov okolo deviatej večer a bola si istá, že toto nie..no a tak som sa ocitla znovu na začiatku, lebo zase nemám nič..ale tak nezúfam...dnes je nedeľa večer, zvyšok týždňa už ubehol celkom v pohode, najmä štvrtok bol fajn...mala som ešte voľno a tak som išla za Piťkom do Athlone, urobila si výlet, dali sme si dobrú večeru, strávili pekný večer..ráno som zase odfrčala nazad a do roboty...okrem toho ma šéf začal lámať, že nech ostanem, privolila som na jeden týžden naviac, lebo však robotu zatiaľ nemám a peniažky treba..dnes už pritvrdili, začali mi sľubovať aj viac víkendov voľných, teda tri zo štyroch :), a ranné smeny...ale tak o to sa mali starať skôr..no však uvidíme, ako sa veci vyvinú...dobre kamaráti, na dnes by aj hádam stačilo...keď budú dajaké novinky, dám vedieť...

A je tu jar...

...začala Veľkou Nocou, ktorú sme strávili výletovaním, veď dokazujú to aj fotky na pravej strane (prosím upriamte k nim zrak..).Ako to na sviatky býva, tak sme museli mať aj návštevu: prišla nás pozrieť Helenka z Prahy, a bolo super..Hneď nám totiž bolo veselšie, mali sme s kým oslavovať a nepripadať si ako alkoholici :) a konečne byť aj trošku sprievodcami a nielen turistami. Na veľkonočnú sobotu sme si spravili NAJ-okruh. Pozreli sme si najvyššie položený bar a tým pádom aj najvyššie čapovaný Guinnessv Írsku, navštívili najvyššie položenú dedinu s najkrajšími umelými záhradami, a ešte najvyšší írsky vodopád. A stálo to zato...hoci počasie mohlo byť aj viac jarné(teda aspoň tie teploty), ale nám to nevadilo. Večer sme pospali ako mačence, však sme si zasúžili..v nedeľu už Helka odchádzala, tak sme stavili na domácke leňošenie a tak...v pondelok sme sa zase v osvedčenej dvojke vybrali na výlet, tentokrát k moru, však to bol veľkonočný pondelok, tak v znamení vody..Malahide je vlastne ešte súčasť Dublinu a je to veľmi pekné mestečko s krásnou plážou, teda nielen jednou..a stredovekým hradom..bolo to príjemné, zase niekam vypadnúť a niečo pekné vidieť..
A bolo po sviatkoch..ani neviem ako..ale aspoň som si skvele oddýchla, keď už mi konečne šéf udelil voľno na víkend..teda dokonca predĺžený. A znovu do roboty, ktorá ma už vôbec neteší tak ako predtým, a keď som si to celé nechala uležať v hlave a rozobrala zo všetkých strán, vyústilo to do toho, že som v sobou povedala šéfovi, že končím. Do týždňa mu dám vedieť konečný dátum a bude to tak to troch týždňov. Z toho logicky vyplýva moja súčasná činnosť, a síce snaha o nájdenie novej roboty. Všetci vieme, že to nejde ľahko a inak to nie je ani v mojom prípade, ale tak ešte som len začala a som optimista. Veď kto hľadá...nájde. Preto mi želajte šťastie a držte všetky palce. Idem pokračovať...

Home sweet home...

alebo domov, sladký domov...ako hovorí múdra kniha,

domov, I. -a m.
1. miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde je doma: čaro domova; v internáte sa mu cnelo za domovom; Slovensko je domovom Slovákov
2. pôvodná vlasť, kolíska...atď. A tak, podľa múdrej knihy a bodu a)je pre mňa domovom miesto, kde som sa narodila, a jeho druhou obdobou miesto, kde teraz žijem...obidve miesta zohrali nedávno svoju dôležitú rolu..po peripetiách s írskou bytovou politikou a byrokraciou sa nám totiž podarilo prenajať si bytík, teda poriadny apartmán, a tak sme po štyroch mesiacoch konečne zmenili miesto prechodného pobytu..a že to stojí za to, o tom sa môžete presvedčiť aj na skoro vlastné oči :) kuk a klik na stránku, alebo na odkaz hneď tunák vedľa..a na vlastné oči tiež, pretože týmto ste všetci srdečne pozvaní stráviť aspoň pár dní u nás, už máte kde spať!!! No a tým pádom je jasné, že sa nám zmenila aj kontaktná adresa, a tak si prosím do debilníčkov zaznačte: Piťko a Zdenka, 29 Millrace Court, Saggart, co. Dublin. To samozrejme v prípade, že by ste nás chceli prekvapiť a potešiť klasickým spôsobom a dáte zarobiť Slovenskej pošte...hihi..Aby som mierne popísala náš nový byt, z ktorého radosť ešte stále pretrváva a opadne asi nie tak skoro, budem musieť použiť dosť veľa superlatívov...tak sa na to pripravte..29 Millrace Court sa nachádza v radovej zástavbe Millrace, ktorá je situovaná na okraji mestečka Saggart, asi tak 5 minút autom od nášho starého Newcastlu...je to nová zástavba, pekná, čistá, a hlavne veľmi tichá..je síce pár minút od výpadovky N7, ale to vôbec nevadí, hluk, teda aspoň u nás, veľmi nepočuť. A to je neuveriteľná výhoda oproti Newcastlu a jeho hlavnej ceste, ktorú sme mali rovno pod oknom našej izby...celý byt je situovaný na juh a tým pádom je tu slniečko celý deň, teda v prípade, že nejaké vyjde :) nie ako dnes...je to mezonet, na prvom poschodí sú izby a kúpelne a na druhom obývačka a jedáleň v jednom plus pekne zariadená kuchynka...keď sme tam prvýkrát priši, len sme čučali v nemom úžase..ten priestor je, ako to povedať, veľmi veľkorysý..vysokánsky strop, francúzske okná, teda skoro celé je to presklené, moderne zariadené, funkčné, účelné a zároveň pekné. Kuchyňa je komplet zariadená, museli sme doplniť len zopár maličkostí...Bývame tu štyria, ja a Piťko v najväčšej izbe s kúpeľničkou, potom Kaktus v druhej dvojke a Rišo v poslednej single izbe. Pomaly si to tu zariaďujeme, meníme dom na domov. Vyžívame sa v nakupovaní potrebných vecí (toto potrebujeme, toto tiež a toto sa určite zíde...)a doplnkov, a vytešujeme ako malé deti, že sme mali také šťastie..Aj na priestor a aj na landlorda, teda majiteľa..je to približne 50tnik, ktorý podniká s autami, je celkom zodpovedný a všetko, čo sme potrebovali nám promptne vyriešil..teda ešte stále má prísť vytepovať koberce ako sľúbil, a tak uvidíme, či nezabudol :)ale tak to je detail..
Nasťahovali sme sa sem minulú sobotu, prvého marca, a teda sme začali ďalšiu mini etapu nášho pobytu v Írsku..a v utorok, štvrtého marca, nastal pre mňa túžobne očakávaný deň, a síce deň odletu na Slovensko.. v práci som posledný deň chodila vysmiata ako lečo, tak som sa tešila..nakúpiť posledné darčeky, pobaliť, vyspať a šup ho na letisko..dve a pol hodiny nudy v lietadle som prežila bez väčšej fyzickej či psychickej ujmy, hoci ma trochu bolel krk, ako som si zdriemla :) to mi ale nemohlo pokaziť tú radosť, keď sme pristáli na slovenskej pôde a ja som sa nadýchla slovenského vzduchu...s úsmevom od ucha k uchu som sa zvítala s našimi, ktorí prevetrali novú Fabiu a prišli si ma vyzdvihnúť..teda nás, lebo som cestovala s Tomášom, kamošom z Leixlipu, ktorý sa vracal na SR nadobro..teda aspoň to tvrdil :)že ako dlho to vydrží, to sa uvidí..maminka sa nezaprela a v aute čakala sváča, slovenské rožteky a chlebík...uáááá...mňamkaaaa....dobre sa to veru začalo a čím ďalej to bolo lepšie..darilo sa mi aj v rámci prvotného poslania a zamerania tohto výletu..všetky doklady so vybavila k najväčšej možnej spokojnosti, a tak som zase právoplatným občanom Slovenskej republiky a mám v rukách aj hmatateľný dôkaz (už som si tam dala aj Ing., však keď už, tak už)...vodičák bude až za pár dní, ale tak s tým som počítala, rovnako som vybavila všetko ostatné..ako som tiež predpokladala, čo asi nebude možné a nakoniec to aj tak bolo, teda nebolo, stretnutie so všetkými, ktorých by som rada videla...a tak som čosi nahradila aspoň telefonátom, či skypom..nuž čo, viem, že to nie je bohviečo, ale tak aspoň čosi..týmto sa ospravedlňujem všetkým, ktorým som neozvala, nenapísala, nezavolala...ale aj ten deň má iba 24 hodín a hlavne som si chcela užiť ten spomínaný domov...rodinku, ktorú nadovšetko ľúbim a tak mi tu chýba...celý ten krátky čas, čo som dýchala slovenský vzduch, jedla maminkine špeciality a na tvár mi svietili slovenské lúče slnka(napriek snehovým predpovediam) som sa musela usmievať..tak dobre mi bolo..na vyjadrenie toho pocitu si dovolím požičať dialóg z Nohavicovho Roku diabla, a hoci v mojom prípade nejde o pocity pri pití ako u hlavného hrdinu, ten opis sa hodí...Co se vám na pití nejvíc líbí?...Ten klid, ten mír, taková ta velká pohoda..kde člověk leží ožralý na zemi a teď to všecko, ten klid ten mír do neho vstoupí, člověk je tam rozpláclý a je stredem vesmíru...ja som nemusela vypiť ani kvapku a ani ležať na zemi a predsa som cítila to isté..tu neuveriteľnú pohodu, a energiu, ktorou ma nabíjalo len to „byť doma“..skvelé, úžasné, vzácne..príliš krátke, no možno práve v tom bolo to kúzlo...ďakujem všetkým, ktorí sa o to pričinili, a hoci len krátkym stretnutím, prehodením pár slov, pozdravom..vďaka tomu som si o dokonale užila..aby som sa mohla vrátiť oddýchnutá, rozžiarená a spokojná..a trošku smutná, že je to už za mnou...ale nevadí, vrátila som sa, doniesla Piťkovi kopec darčekov (najmä tých jedlých, ale aj iných), vybozkávala ho do zásoby, a uvedomila som si, že som šťastná..len tak jednoducho, ľudsky šťastná...a tak buďte aj vy!!!

Nové auto, nový byt, nový účes :)

Teda skoro..ale názov si to vyžadoval..prvé a posledné je pravda, na druhom sa pracuje..vytrvalo a ťažko..vec sa má tak, čo síce už asi viete, že sme si kúpili druhé auto, z nostalgie dostalo pomenovanie Kubko II, pričom Kubko origoš ešte stále smutne stojí pred hotelom, pomaly mu fučí predné koliesko a zapadá prachom, alebo teda aspoň všeličím iným, čo poletuje vzduchom v Enfielde...skúšala som aj slovenský autoservis, či by mi nevedeli nejako pomôcť, sľúbili že sa ešte ozvú, no nič...zatiaľ bez odozvy..no už bolo jasné, že také jednoduché to nebude a tak sme sa predsa len odhodlali znovu dať dokopy úspory a kúpili sme puntíka, modrého, 99ty rok, v dobrom stave, výborným motorom, novou spojkou a olejom a tiež mierne vyhnutými dverami, lebo niekto ukradol rádio neveľmi šetrným spôsobom...tie ale chceli iba trochu hrubej sily a už sú v poriadku..:)a tak už nemusím vyčkávať na autobusy, za peniaze na cestovné znovu kupujem benzín a mám oveľa viac voľného času, ktorý využívam na oveľa zábavnejšie veci ako drkotanie zubami na zastávke...napríklad spánok, vyvaľovanie sa a hľadanie nového ubytovania na internete...hihi..veru tak, dospeli sme do fázy konečného rozhodnutia o zmene miesta prechodného pobytu a hľadáme nové útočisko..bez cigaretového dymu, rapovej hudby a ľudí na každom kroku :)... a aj sme našli, lenže oficiálne a fyzicky zmeniť bydlisko je ťažšie, než by sa mohlo zdať...teda aspoň v našom prípade. Začalo sa to veľmi sľubnou ponukou na internetovej stránke s ponukami prenájmov, pričom ten apartmán je len je len 5 minút chôdze od nášho terajšieho bydliska, len je oveľa tichší, novší, krajší a hlavne by sme tam boli iba štyria a nie siedmi. Tak sme nezaváhali a kontaktovali osobu z agentúry, ktorá ma na starosti prenájom danej lokality a na druhý deň som sa tam šla pozrieť. (http://www.daft.ie/searchrental.daft?s[search_type]=rental&limit=10&search_type=rental&type=rental&id=533564&from_mydaft=1) Bola som veľmi milo prekvapená a od začiatku presvedčená, že áno, tento byt chcem...teda prenajať :)..Bolo potrebné trochu byrokracie, a teda referencie od každého záujemcu od zamestnávateľa a tiež aj od súčasného landlorda...čo sa ukázalo ako možno trochu problematické, ale nakoniec som všetkým 11 potrebných strán odfaxovala agentke a čakala na odpoveď. Najprv sa dušovala, že akonáhle bude mať naše schopné referencie, posunie ich majiteľke a dá nám ešte v ten deň vedieť. To bola verzia číslo 1. Tá sa však ukázala ako stroskotajúca práve na majiteľke, ktorá nie je schopná sa rozhodnúť, koho si tam chce nasťahovať. Dnes je streda a ešte stále nemáme žiadne správy. Dnes som napísala agentke, že teda by sme ocenili nejaký výsledok, lebo však ak nie tento, tak sa musíme obzerať po inom byte. Zajtra jej ráno zavolám a asi sa budem dožadovať nejakej odpovede, lebo však chceme sa sťahovať čím skôr...a tak dnes, keď mám voľný deň tak namiesto sťahovania iba ničnerobím..teda nie tak celkom nič..bola som v Celbridgi a už dávnejšie ma omrzeli moje dávno odrastené a beztvaré vlasy a tak moja pokrývka hlavy dostala celkom nový vzhľad..a veľmi som spokojná, musím priznať...konečne sa niekomu podarilo dosiahnuť to, čo som snažila vysvetliť..a hoci v cudzom jazyku, úspešne..skúsim aj nejaké foto sem vpratať...hihi..nech vidíte...a potom hádam niektorí aj na vlastné oči, lebo však 4. marec sa blíži nezadržateľne a ja sa už teším domov...hoci to bude iba nakrátko, aj to je lepšie ako nič, no nie?

Preto dávam do pléna, ak máte niekto namierené v ten týždeň do PD alebo blízkeho okolia, prosím informovať, aby sme mohli niečo spáchať..pravdaže uvítam aj welcome committee na bratislavskom letisku a tak podobne :))))))

Tešme sa a tešte sa....pekný týždeň, deťúrence!!!

Dublin

...miesto s nezameniteľnou atmosférou, dýchajúce históriou i konzumom zároveň, plné rovnoprávnosti a rozdielov na jednom metri štvorcovom.. jednoducho DUBLIN...je neuveriteľné, akú tvár mu dodá modrá jasná obloha, keď nie je to len miesto šedivé od budov i mrakov...modrá mu pristane ..vyláka ľudí do ulíc, a hoci sú na príčine možno práve výpredaje, ktoré sú ešte stále v plnom prúde (od Vianoc, prosím pekne), je to jedno, mesto ožíva...nie je veľa takých miest, kde nájdete ~polski sklep~ hneď vedľa značkového obchodu s handrami .. apropo handry, teda pardon, oblečenie ..aj po krátkom čase som presvedčená, že keď chcete, zoženiete tu akýkoľvek kus oblečenia, ale naozaj akýkoľvek. To množstvo obchod ponúkajúcich odevy sa blíži k veeeeľmi veeeeľkej čiastke. A podľa toho to vyzerá aj na uliciach. Niekedy je aj ťažké určiť, aké je práve ročné obdobie, pretože na verejnosti sa pohybujú všelijako oblečené kreatúry, od zababušených po uši cez primerane vyberané kusy až po tých, čo majú len tak ľahko prehodený zvršok cez holý chrbát a toto všetko pri rovnakej okolitej teplote..rovnako je to s topánkami ..normálne zmýšľajúcemu človeku z našich končín prebehujú zimomriavky po chrbte, keď vidí černoškov a černošky len tak halabala obutých v tichošplakách, nedajbože v žabkách, pričom naokolo zúri vetrisko a dosť často prší ..no čo ale, pokrútiť hlavou a dúfať, že nenachladne a nedostane zápal pľúc, ktorého liečba bude platená z mojich daní..dublinská atmosféra ma však čosi do seba...multilinguálny, multinárodnostný, multizmýšľavy a multipestrý dav vinúci sa ulicami vás nenechá na pochybách ..Íri sú hrdý národ (niekedy sa síce zamýšľam na čo konkrétne sú hrdí ..ale však nech), len na hlavnom námestí a priľahlých uličkách nájdete minimálne 4 megastory s írskymi suvenírmi po strop preplnených zeleným ikonami národa..zelené je všetko, shamrock, teda štvorlístok si privlastnili rovnako ako ovečky, pivo Guinness nesmie chýbať a rovnako ľudové hudobne nástroje, píšťalky, bubienky a tak ďalej. Keď vychádzate z týchto obchodov, zelená sa vám pred očami a určite ste získali predstavu, že aj Garfiled je pravdepodobne pôvodom Ír...veď zelený klobúk na všetkých jeho plyšových dvojníkoch a štvorlístok medzi zubami nemôžu svedčiť o opaku!!!..hihi.. Samostatnou kapitolou je doprava v Dubline. Keď hociktorému Dublinčanovi vlastniacemu auto spomeniete výraz 'traffic' pozrie sa na vás pohľadom zbitého psa na ktorého padla latrína...na objasnenie dopravnej situácie hlavného mesta prosím berte do úvahy fakt, že 95% áut brázdiacich jeho úzke cesty je okupovaných len jednou osobou, pričom to nie sú maličké dvojmiestne smartíky, ale poriadne kone..malé auta sú tu síce celkom v obľube, ale predsa len ich nie je väčšina ..väčšinou je to totiž druhé auta každej druhej domácnosti ..zvyšných 5% áut tvoria taxíky vezúce vodiča a jednu osobu. Tento logický prístup k šetreniu životného prostredia a výdavkov na pohonné hmoty okrem iného zapríčiňuje aj poriadne nervydrásajúce zápchy každodenne sa tvoriace na M50, výpadovke z mesta a na hlavnom nábreží rieky Liffey, číže v centre...a tak vám v špičke (každé ráno 7-9, každý večer 4-7) môže normálna trasa trvať aj 2 hodiny, kým v inú dennú dobu by to bolo iba 30-40min. Preto ma bývanie ďalej od centra svoje výhody aj nevýhody. V mojom prípade, keďže pracujem smerom z mesta sa šikovne vyhnem týmto prestojom, pretože ma zdržia zápchy max tak zopár minúť v Celbridgi, malom mestečku poblíž. Ale Piťúch by vám vedel rozprávať...Je to niečo, na čo sa dosť ťažko zvyká a vie to pokaziť náladu ..rovnako zaujímavé sú aj dopravné značenia, semafóry a retardéry na írskych cestách. Semafóry neuznávajú oranžovú, sú ako digitálky, červené alebo zelené ..oranžová sa zaskvie iba v niektorých prípadoch ..dopravné značky sú veľmi úsporné, najmä také obmedzenie rýchlosti, čiže celkom podstatná informácia má tu tvar okrúhly, značka má však v priemere povedzme 20cm..no musíte dobre ostriť zrak, aby ste ju uvideli..a spomaľovače ..to je asi ďalší írsky výmysel a tak sa nim pýšia na každom metri štvorcovom!! niečo neuveriteľné, keď idete cez obytnú zónu.. potom sa ani človek nemôže diviť, keď kúpi auto a to ma vymlátené tlmiče až na plech.. hrôza a des..juj, no vidíte, je to radosť byť vodičom v Írsku...A keď sa potom chcete spoľahnúť na autobusy, aby si neničíte nervy v zápchach, tak aj tie meškajú...

Hovorí sa, že Južania majú ležérny prístup k všetkým veciam vrátane času. O Íroch sa to dá povedať veľmi ľahko tiež...Clodagh mi minule na ničo odpovedala "pomaly, ale isto, takým tým írskym spôsobom"...a tak nám asi neostáva nič iné, ako sa pousmiať a "get used to it"...a tak si zvykáme...

Onehdá..

som si zaspomínala, aké to bolo všetko jednoduché, keď sme mali autíčko a všetko bolo blízko a nepršalo nám do kešene...niežeby som klesala na duchu, ale.. klesám..len čo sa všetko zdalo byť krásne, jednoduché a také, aké má byť, musí sa to skomplikovať..no ale pekne po poriadku. Od incidentu spred dvoch týždňov sa bohužial nič podstatné nezmenilo. Vinníka nenašli, kľúče tobôž, takže som odkázaná na verejnú dopravu(ktorá v novom roku ešte aj zdražela) a láskavosť a ochotu môjho drahého, ktorý ma podľa možností vozí služobným autom do roboty a z roboty(bohu vďaka aspoň za to). Je to ale otravné, vstávať o pár hodín skôr ako by bolo inak potrebné, míňať viac paliva, času a peňazí, keď už sme to raz vyriešili..ja sa nehrám!!!.. najhoršia je práve tá bezmocnosť, a na druhom mieste ten nezáujem, s ktorým sa stretávam v práci. Šéfom je celá vec očividne ukradnutá, tvoj problém, tak si ho rieš. Vysvetlím. Len pred pár dňami som sa dozvedela, že pásky z bezpečnostnej kamery ešte dobrý týždeň neboli doručené na policajnú stanicu, dôvod neviem, asi ten nezáujem. To, že ja sa nemám ako dostať každý deň do roboty a z nej nikoho okrem mojich priateľov netrápi. Lenže ako som povedala, nič sa nemení, lebo napriek snahe sme nenašli nikoho, kto by vedel okašlať ten imobilizér v aute a dalo by sa naštartovať aj druhým náhradným kľúčom s rozbitým čipom vnútri. A tak náš Kubko stále stojí opustený v hoteli a mne sa tlačia slzy do očí každý raz, keď idem okolo neho. Posledná možnosť sú naši spolubývajúci, povedali, že by si na to možno trúfli, ale každopádne to vôbec nemusí fungovať. Už vážne uvažujeme o tom, že si kúpime druhé auto. Ešte neviem, čo urobíme s týmto, lebo však nedá sa odviezť, odtiahnuť by možno išlo, ale kam...je to na houby...

A okrem toho, každým dňom ma viac a viac nasŕdza aj môj šéf. Malé pivo, ktoré sa rozdrapuje a robí sa strašne dôležitým, pritom ja mám zo školy viac manažérskych zručností ako on. Malý tučný červený Ír, ktorý si prevdepodobne niečo kompenzuje, lebo sa správa ako riaditeľ zemegule a on vie samozrejme všetko najlepšie a vie, čo je kedy správne. Juj, takých ľudí ja nemusím. On nemanažuje recepciu, on manažuje iba náš čas, určuje, kedy možeme a nemožeme ísť na prestávku, buzeruje za blbosti a naposledy ma sprdol za moju body language...že nemám byť voči nemu taká útočivá (podotýkam, že som iba mierne rozpažila - otvorila ruky)..ale to sa nedá, keď najradšej by som mu niekedy jednu vrazila do tej jeho tučnej tváre!!Zase tie emócie..no vidíte...je to ťažké...keď tam nie je on, tak ma práca baví, naberám stále nové skúsenosti a stále sa niečo nové učím..začala som sa pasovať aj s naším rezervovacím systémom, čo je celkom zábava..len z tej obrazovky bolia oči..

..ale nie o práci som chcela, lebo však dnes mám voľno, aj včera so mala a tak sme mohli stráviť spoločný víkend s mojím drahým Piťkom...urobili sme si výlet do Navanu, čo je viac menej historické centrum County Meath, je to blízko Newgrange, čo je staroveké pohrebisko a posvätné miesto Írov. V Navane bývajú kamráti z Prievidze, Peťka a Juraj, ktorí sa nás ujali ako vlastných, prejavili sa ako pohostinný slovenský národ a aj vďaka nim sme strávili krásny víkend. Zašli sme na spomínaný Newgrange a do Mollifont Abbey, starého opátstva, z ktorého sú síce už iba ruiny, ale majú skvelú atmosféru. Za pár dní hádam zverejníme aj nejaké foto. Trošku nám to pokazil dážď, ale keď Írsko, tak so všetkým ako má byť, teda aj s počasím. Večer sme si ukuchtili, naliali vínka a konverzovali, hihi, a potom sme sa predsa len rozhodli isť skontrolovať nejaký ten miestny podnik, takže zopár Guinnessov ešte k tomu... Doma sme pokračovali v družnej atmosfére a ráno sa vyspinkali do ružova..do obeda :) .. Ešte sme sa čo-to pomotali a išli nazad domov, momentálne je za oknom typické írske zimné počasie, čo značí, že som na správnej strane skla...na tej vyhriatej...dnes už žiadne náročné programy nebudú, maximálne tak nejaký film či seriál, treba rozvíjať papučovú kultúru, nech nezahynie...dúfam, že vy máte podobný relaxuplný víkend a nazbierali ste sily do nového týždňa..prajem vám, nech je úspešný, primerane náročný a primerane dlhý...

...s láskou...Z

Sunday bloody Sunday...

Lepsie sa to vystihnut neda...trcim v robote, nikde nikoho, nedela vecer ako zabita..ale to nie je na celej veci to najhorsie..to sa udialo vcera..a sice, povedat to pekne, bez zbytocnych emocii a expresivnych vyrazov> nasilne mi boli odcudzene predmety osobnej potreby, konkretne osobne doklady vratane vodicskeho opravnenia, znacna suma penazi, kluc od auta, bankomatova karta, dioptricke okuliare, kozmetika a este par veci nizkej hmotnej ale vysokej emocionalnej hodnoty. Pre tych z vas, ktori nestudovali pravo alebo aspon ekonomiu, ukradli mi tasku se vsim vsudy..zachranil sa iba telefon, ktory doma ostal na nabijacke..vdakabohu...no ale poporiadku..vcera, celkom pekny sobotny den, zacala sa mi pracovna doba o pol tretej poobede. Po prichode som si odlozila moju novu peknu Camel tasku do nasej private area, rozumej na zabradlie schodov do skladu v podzemi, priamo za recepciou, za dverami s magnetickym otvaranim a kodom..po prestavke, asi o pol siedmej som si sla vybrat balzam na pery a ako pozeram, tak pozeram, tasky nieto. A nielen mojej, ale ani Michaelinej, mojej kolegyni..obe boli fuc. Najskor sme prehladali vsade mozne recepciu, ze ci ich len niekto neodlozil, potom vsetky mozne aj nemozne priestory, no bez ocividneho uspechu... po mojom natlaku na Late Duty Managera on osobne, spolu s Bar managerom pozreli bezpecnostne kamery z vchodu a vysledok sa dostavil. Neznamy muz zaparkoval na aute priamo pred hotelom, siel rovno do spominanej sukromnej casti, otvoril si dvere (pod kodom), zobral tasky a zmizol von a odfrcal na aute. Mal cierny kabat a bledu bejzbalku, a ocividne preliaceny kabat, pod ktorym boli nase tasky!!!Po tomto objave sme zavolali miestnu Gardu, prisli do 10 min, spisali zapisnicu, pozreli si tie zaznamy a povypytovali sa, co bolo v tych taskach a odisli. Ale aspon ake take dobre spravy boli, ze maju popis auta, popis pachatela, registracne cislo auta a tak..tak len dufam ze ho najdu a poriadne nakopu do guli..s prepacenim, ale emocie sa v tomto pripade tazko ovladaju..Co je ale najhorsie, je to, akoby mi odtali ruky, nemam totizto ziadny transport, kluc od auta, ktory bol v tej taske, bol jediny, po druhy dnes isiel Pitko k predchadzajucemu majitelovi, ale ten pravdepodobne nema imobilizer, cize asi nebude fungovat. Ved uvidime. Okrem toho, vsetky doklady a veci si teraz musim vybavovat nanovo, co je len hroza pomysliet. Dnes vecer je rozluckova party s Andreasom, kolegom, ktory odchadza do Nemecka, tak ani nejdem domov. Po a) nemam velmi ako a po b) rano o desiatej robim, tazke to nema ani zmysel. Este sice neviem, kde presne budem spat, ale vsak hadam dakoho ukecam :). No dobre, idem sa este zo dve hodiny nudit, a potom sa asi opijem, lebo mam taku naladu, ze chcem zabudnut na vsetko...

Majte sa krasne, piste basne..

xxx

Šťastný a nový...

Veru veru, prehupol sa rok..na dvetisícôsmy..tak všetci, ktorí toto čítate, užite si ho v zdraví a šťastí..nájdite, čo hľadáte, straťte to, čo nepotrebujete, nechajte si to, čo je Vášmu srdu milé...

K oslavám Nového roku sa vrátim len pár riadkami, nakoľko boli veľmi pokojné a pohodové. Silvesterovský deň som strávila v práci, od rána do piatej a bol to viacmenej strašný deň, náročný, veľa ľudí sa rozhodlo, že posledný deň v roku je dobré stráviť sťažovaním sa a frflaním..no kto to má potom počúvať...bola som rada, keď som odtiaľ konečne vypadla..ešte som šla nakúpiť artefakty potrebné na romantické vítanie nového roku: vínko, sviečky, chrumky a tak podobne...spolubývajúci sa rozhodli, že idú na poslednú chvíľu niekam na party, tak sme mali dom pre seba a papučovému silvestru nič nestálo v ceste.. :) hihi...nachystali sme si pekne krásne jednohuby, všetky chrumoty, potrebné množstvo alkoholických a nealkoholických nápojov a leňošili...nádhera...na mne sa prejavila únava z práce, tak som po polhoďke po prípitku zadriemala a zobudila sa až na Nový rok..a ako všetci vieme, ako na Nový, tak po celý..v duchu tohto hesla sme sa snažili prežiť zmysluplný a hodnotný deň..dokonca sme šli do prírody, čo je potešiteľné :)myslím, že zámer sa nám podaril...nádherný day off...ten mám ešte aj dnes, tak vymýšľame, čo urobíme dnes...vonku pekne svieti slniečko, tak to treba využiť..však takých príležitostí nie je veľa...tak skončím s písaním, nech sa nezamračí...majte sa krásne, píšte básne, alebo aspoň komentáre a maily, a nezabudnite si plniť predsavzatia!!!!