..na urovni desiatej cenovej skupiny…ale inak super;) tento opis sa vztahuje na nase dvojdnove putovanie irskymi koncinami smerom na severozapad, do counties Sligo a Donegal.V piatok vecer sme sa vybrali do Navanu za Petkou a Jurkom, kde sme prespali, aby sme sa ako tak sviezi rano o osmej vydali na cestu, ktora mala byt zaujimava a napinava..a teda aj bola ;)V sobotu boli na plane tzv. chodbove hroby, jedno zo styroch najvyznamnejsich neolitickych miest v irsku..Carrowmore..cesta viedla uzasnymi sceneriami a riedko obyvanymi cestickami pri zapanom pobrezi…na scenu opat vstupila knizka opisujuce dychberuce vyhlady a spektakularne miesta, ktore sme samozrejme nemohli minut..vsak kde by sme boli bez nej, ze? Pocasie nebola vyborne, ale tak neprsalo, za co sme boli celkom vdacni..no hmla bola celkom slusna, a tak sme napoly planovanu vychadzku na Miosgán Medbha radsej odlozili nabuduce..pokracovli sme na jazero Lough Gill, co v preklade znamena Krasne jazero a nie je tomuto nazvu nic dlzne..dokonca vykuklo slniecko a jazero sa uzasne trblietalo, vodicka clupotala…no proste krasny kus sveta…na brehu bol Parke’s House, sidlo protestantskeho pristahovalca Parka. Pozreli sme si uvodne videjko o historii miesta a okolitych pamatihodnostiach a potom presli aj dom..tu sa uz zacal ozyvat moj zaludok, ktoremu sa nepacil ten zvysok tvarohu, ktory som po ceste zjedla a asi uz nebol prave najlepsi…a tak som zvysok dna mala divne poryvy v bruchu, co bolo celkom vtipne..navecer sme zacali hladat nieco na ubytovanie, nejaky ten B&B, ktorych bolo po ceste ako maku..vyberali sme viacmenej podla vonkajsieho vzhladu, lebo ceny boli vsade kartelovo rovnake a vedeli sme (po predchadzajucich skusenostiach s irskymi B&B) ze je to ubytovanie na jednu noc a hlavne je, aby tam nekvapkalo a nefucalo…a tak sme sa o rozhodovani medzi zelenym a hnedym ubytovali v hnedom, s nazvom Marlboro House..niezeby sme propagovali fajcenie, ale tak vyzeral lepsie...miniizbietky mali vlastne kupelne (asi rovnako velke ako samotne izby), takze sa to dalo prezit..po kratkom osviezeni sme sa vydali do mesta na veceru..vsetci sme basnili o staekoch, ale ceny v tomto irskom (podla mudrej) knizky vychytenom letovisku nas odradili a tak sme potom uz len hladali nieco, kde by sa dalo sadnut a vyzeralo aspon ok…a tak sme (urcite nechtiac) spachali kulinarsku sebevrazdu..prvu a bohuzial nie poslednu za vikend…bol to hotel s restauraciou, cize sme (ocividne nepravom) ocakavali aspon aku taku uroven jedla a obsluhy..ked sme prisli boli sme druhi hostia, po par minutach jedini..z menu (ktoreho rozsah tiez utrzil zopar nemilych komentarov) sme si po case vybrali, vsak co sme uz mali robit pravda a cakali, co z toho bude..na nase sklamanie nemali ani capovane pivo, co vsak bolo len jedno z mnohych, ktore mali este nasledovat..jedlo, ktore nam bolo naservirovane, nemalo vela chuti, pricom Juraj a ja sme obisli este celkom dobre…ale tie burgery, co si dali Petka a Pitko teda mali nieco do seba..suche mlete meso bez chuti vytvarovane do formy burgera vlozene do suchej zemle s troskou zeleneho salatika vedla za nekrestansky peniaz…no nezachranil to ani kecup ani majoneza…na zaver nas este prekvapil ucet, ktory bol na urovni hotela, na rozdiel od doneseneho jedla..no uzas…po odchode sme isli nazad do baru nasho ubytovania, ze nech to nemame daleko do postele..z obsluhucej babenky sa vyklula Slovenka, ktora ocividne rada videla inych krajanov…mne sa po polke piva a narocnom dni na zazitky zacali zatvarat ocka, a tak som sla pekne krasne do hajan…na rozdiel od zvysku, ktori pokracovali do pol stvrtej do rana…rano mi bolo oznamene, ze od ranajok nemam vela ocakavat, lebo sefkuchar a majitel v jednej osobe ponocoval s nimi…ale na miestne pomery sa irish breakfast celkom dali, lebo vsak hlad je svina, ze?
..to, ze som sla skoro spat a nepozivala alcohol v takej miere ako ostatni mi vysluzilo pravo prvej jazdy na Petko-Jurkovom aute, lebo by som ako jedina nenafukala..a tak sme sa vydali na sever, do Glenncomkillenu alebo ako sa to pise..odmenou za vselijake krivolake cesticky nam bol uzasny a skutocne dychberuci (knizka tentoraz neklamala) vyhlad na utesy Bunglass, ktore hoci menej zname a urcite menej turisticky vyuzite ale krajsie ako slavne Cliffs of Moher…trosku sme si vyslapali po zelenej travicke a kochali san a vlny triestiace sa o skaly, farebne utesy a hladali zbludene ovce, ktore su v tejto casti Irska hadam na kazdom kroku….ocareni a poteseni krasou prirody sme sa vratili nazad na cestu a hladali nejake miestecko, kde by sme si mohli dat nedelny obed…bohuzial v turistickom spote v Glennchumkillene bola len jedna obcerstvovacia jednotka s nazvom Village Café…dalsie neplanovana kulinarska samovrazda na obzore…a hoci chute boli rozne, ako napriklad na rybaciu ci inu polievku a steak, museli sme vychadzat z ponuknuteho jedalneho listka..na ktorom sice polievky boli, ale na nase (ani nie) prekvapanie nam casnicka (este sa k tejto osobe pribehu vratim) oznamila, ze bohuzial polievku nemaju…a tak sme teda povedali, ze tak co uz, tak polievku vynechame…dievcina, ktora mohla mat tak 16 a pristup desiatej az dvanastej cenovej skupiny, vsak nase prianie pochopila, ze teda nechceme nic…co nam doslo, ked pribory doniesla iba chalanom…moja educo dieta mohla ist akurat tak viete kam, ked vsetko sa servirovalo s chips, teda velkymi hranolkami a 100% menu sa pripravovalo hodenim do fritaka…az na ten biely sandwich teda..ale tak zase to vyhral hlad a tak tych 6 hranoliek, viac sa skutocne nedalo, hadam vycvicim v posilovni tento tyzden…chicken bits sa celkom dalo, hoci od volne chovaneho kurata mali velmi daleko;)na Petkino prekvapenie chicken burger, ktory si vybrala, bol dokonca chutnejsi ako ten z predosleho vecera a to uz je co povedat…viva mrazene polotovary…celu “café” prevadzkovala uz spomenuta casnicka s mierne prihluplym vyrazom, ked ste si vypytali nieco a mierne nastvanym vyrazom pri objednani niecoho naviac..co nas vsak nemohlo odradit a tak sme ju trosku poprehanali..po majonezu, kecup, onion rings, co prislo…inak appropo kecup…v stanicnom bufete v letanovciach by vam nedali tu prazdnu dozu ktora vyzerala, ze prezila uz co-to v miestnom pohostinstve…no co vam budem…druha osoba ktora nam prisla na zrak nemala hadam ani 18, pristup trochu ustretovejsi, ale tiez by sme za nu viac ak 5 korun nedali..veru o kvalite sa zdaleko hovorit nedalo…nabuduce uz budeme vediet…nikdy a za ziadnych okolnosti neist do zariadenia, kde nikto nie je..maju na to dovod…
..tak sme sa rozcarovani vydali na cestu nazad, do civilizacie a medzi milych ludi…aj tento prispevok pisem na zadnom sedadle auta, minajuc male dedinky a vacsie mesta, krajinu meniacu nielen tvar a vyzor ale aj uzmeno-spravne rozdelenie, kedze krizujeme Severne Irsko…do Dublinu je to prave este 88 kilometrov, teda vlastne mil..cize tak sto kilometrov…tak to si hadam este aj zdriemnem…caka nas este cesta domov z Navanu a potom sa uz len psychicky pripravit na dalsi tyzden…
..mozno behom neho aj napisem, ako sa vyvija nas office zivot, najma po tom, ako bola Lou na tri tyzdne prec, pocas ktorych jej otcovi diagnostikovali rakovinu, najhorsi progresivny typ a nedavaju mu viac ako par mesiacov zivota, ako Jayne, nasa sefka marketingu, oznamila, ze odchadza z Dundrumu, lebo dostala ponuku z Arnotts v centre Dublinu, ktoru akceptovala a tak..kazdopadne to bude este zaujimave…ale nateraz bolo hadam dost…
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára