...len tak ledabolo...

Podľa môjho plánu sa mal tento príspevok niesť v radostnej nálade z novonadobudnutej práce. To sa však nestalo, lebo hoci má táto krajina geografickou polohou od južanských štátov ďaleko, z ich mentality by ste tu kus našli. Aj keď je v každom druhom inzeráte napísané, že vás potrebujú immediately, čiže okamžite, tak tomu väčšinou tak nie je. Preto sa vlastne už mesiac iba tak poflakujem a moje dni sa podobajú ako vajce vajcu. Ráno (teda rozumejte neskoré ráno) vstanem, dám si raňajky, zapnem komp...a brovzujem štyrmi stránkami s ponukami pracovných miest, hoci by stačili aj dve, ono tie krátke slohové útvary sa dosť často opakujú...následne z veľkého množstva vyberiem tie, ktoré ma zaujali, nasleduje druhé triedenie, a síce odstránenie všetkých, kde požadujú tri a viac rokov praxe, rôzne kurzy a atestácie, alebo ich textu vôbec nerozumiem...:) ..a potom tých pár, ktoré prejdú aj druhým kolom, tých je obdarených mojím skvelým životopisom, nadšenými motivačnými odpoveďami a nabité entuziazmom...to už sa ručička hodín väčšinou blíži k jednej hodine, alebo k pol druhej...znak toho, že aj obed by sa patrilo poriešiť a trochu kosti popreťahovať...ďalší program sa odvíja od niekoľkých faktorov, ako sú množstvo nečistôt v byte, množstvo špinavého riadu a prádla, obsah chladničky a nesmiem zabúdať na počasie za oknom...týmito premennými je potom determinovaný ďalší priebeh:)a síce väčšinou hodinová prechádzka do vedľajšej dediny(klasicky obehnem tesco a priľahlý park), mierna očista spoločných priestorov v byte, a tréning môjho kulinárskeho umenia(aspoň v niečom sa zdokonaľujem...) a tak podobne..niekedy ostane čas aj druhé kolo inzerátov, ale to väčšinou nie je také úspešné, len zopár miest navyše...tento zabehnutý rytmus je niekedy oživený nejakým tým interview...odohráva sa to zavše tak, že jeden deň dotyčný, teda skoro vždy dotyčná, zavolá, na druhý deň si dohodneme rande, ktoré trvá tak okolo pol hodinky, ale s autobusovými spojeniami to mne trvá celé dopoludnie, zhodneme sa na tom, čo by som rada robila, kde a za koľko a nasleduje klasická fráza..."keď budem mať niečo vhodné pre vás, ozvem sa vám.."..no a takto utekajú dni od pondelka do piatku..sem tam (ale ozaj iba sem tam) sa vyskytne niečo iné, ako napríklad minulú stredu..ráno mi zavolal Kaktus (spolubývajúci, čo pracuje v neďalekej tlačiarni), že či by som si nechcela privyrobiť ako kuriér...po krátkom zvažovaní (kalkulácia rizika spôsobeného mojím orientačným nezmyslom, množstvo pohonných hmôt v Kubkovi, plán dňa a vidina zárobku) som sa vyjadrila kladne a o krátku časovú jednotku som už sedela v Kubkovi naloženom škatuľami s nálepkami a mierila na sever...napodiv nenastali žiadne problémy, dokonca ani orientačné, až úplne na konci, ale to adresát vyriešil jednoducho a síce ma prišiel vyzdvihnúť...a tak som za jedno predpoludnie aj videla zase iný kus Írska, aj si čo-to privyrobila a aj som si po dlhšom čase zašoférovala...milé..hoci zriedkavé...možno sa niečo zmení na budúci týždeň, volala mi totiž jedna rekrjúterka (babenka z personálnej agentúry), že to miesto, o ktoré som s a uchádzala, je opäť voľné a údajne by som sa naň hodila, tak uvidím, čo sa z toho vykľuje..
Pre toto všetko sa vždy teším na víkendy, je to aspoň nejaká záruka zmeny...za ten mesiac, čo som doma, sme stihli návštevu kamarátov z Prahy, Africa Day, Marine Festival..a stálo to za to..Hanka, Ľubko a Scotty prišli druhý májový víkend a doniesli nám koooooooopec dobrôt, počnúc Mätou, Milou a Lentilkami, cez Bambino, oštiepky, hermelín až po domáce klobásky a slaninku..juj, ako ich veľmi za to ľúbime!!!!!ale vážne, človeka to tak strašne poteší, keď má také niečo znovu na jazyku...:)..však sme ich za to aj povodili poriadne po okolí... dali sme návštevu pivovaru, no jasné že Guinnessu, náš obľúbený vodopád, záhrady a centrum Dubsu, naprataný program na tých dva a pol dňa, čo sa zdržali..ale sranda bola, to sa musí nechať... už teraz sa tešíme na september, na Hankinu a Ľubkovu svadbu, to sa zabavíme...(nebojte decká, letenky sú už v suchu!)...
Africa Day bol minulý týždeň, bolo to podujatie organizované ministerstvom zahraničných vecí alebo takého niečoho..kopec ľudí, skvelá hudba, a africké mňamky..len bolo trochu chladno, ale nevadí, aspoň sme sa nepotili:)..no a dnes sme boli na Maritime Festivale, takom námornom festivale v prístave..pripomínalo to naše jarmoky, trhy, všade kopec stánkov so všetkým možným aj nemožným, skvelé kulinárske špecialitky a dav ľudí..počasie tentoraz prialo a tak sme si prišli na svoje..jasné, že sme neodišli s prázdnou..odniesli sme si výhodný nákup francúzskych syrov a brušká pomastili švajčiarskym racklettom :) ...len keď sme sa vracali domov LUASom(vláčik) som sa musela tváriť veľmi nenápadne...syry totiž patrili k tým vyzretejším...:))))))))...no a tak si tu žijeme...v nádeji na zmenu, ale inak úplne skvele...závidíte, že????xixixi

A je to tu: West Coast Road Trip (Ako Maťko s Kubkom ovečky naháňali...)

Sobota, 3. máj, deň prvý, prípravný
Zobúdzame sa do krásneho teplého rána, áno, horúčavy udreli aj na túto piaď Írska. Značí to, že je vonku okolo príjemných 15 stupňov, viacmenej bezvetrie a ani mráčika. To nemôže veštiť nič zlé, či? Zanechajúc úvahy o počasí sa dávame do práce, treba sa predsa pripraviť na náročný víkend, ideme s kamarátmi na západné pobrežie, spoznať zase kúsok zeme nášho súčasného domova. Prípravy zahŕňajú výber vhodného oblečenia na všetky druhy prírodných úkazov a výmykov, však treba byť vždy pripravený, človek tu nikdy nevie. Balíme aj náš nový piknikový batoh, nejaké vínko, to keby pršalo:) a všetko, čo pokladáme za potrebné. Na konci balenia to síce vyzerá, že ideme niekam na trojtýždňovú dovolenku, ale nevadí, Kubko to predsa odvezie. Keď zvážime, že máme všetko, vyrážame smerom na Navan. Na ceste nám volá Juraj, že sa nemusíme ponáhľať, oni pôjdu na nákup, tak máme čas zastaviť sa ešte aj v Trime, na malú sváču pri stredovekom hrade, ktorý pôsobí v tento jarný deň veľmi romanticky. A dôkaz, že svet je malý, tam stretávam kolegu z práce, ktorý tam vzal svoju priateľku, len tak si ideme z parkoviska a niekto na nás vytrvalo máva. Náhodička. Navanu prichádzame na minútu presne, Peťka s Jurkom akurát prišli domov. Kedy sme ich videli na posledy, kedy sme tu boli? Už si nepamätám presne, tuším niekedy v januári. Je to rozdiel, vtedy dosť pršalo a aj okolie nebolo také zelené ako teraz. Je tu krásne, pokoj, jar. Po úvodnom drinku vyrážame do miestneho baru, na futbalový zápas, Sunderlandu a Boltonu. Teda tuším tak nejak sa tie tímy volajú, Juraj odpusť, ja nie som moc na futbal. Preto aj s Peťkou radšej skúšame naše zručnosti v biliarde. Nič moc, ale srandy kopec. Po návrate sa ešte posilníme dobrými francúzskymi zemiakmi, kecáme, v pozadí beží Madagaskar. Ale keďže ráno treba skoro vstávať, jeden po druhom odpadávame a utekáme do hajan.
Nedeľa, 4. máj, deň druhý
Čo buntošíte, drzé vrabce, či čo to tam poletuje!!! Mne sa ešte nechce vstávať, je ešte spím!!!Ale očividne nie dlho. Kávu čo čaj?..no aspoň to prebúdzanie je znesiteľnejšie...booože, sedem hodín, kto to kedy videl?? Čo už, treba čeliť krutej realite, a tak sa nejako premôžeme a skonoslidúvame. Ide to celkom fajn, výdatné raňajky a ranná sprcha sú celkom dobrá metóda. Ešte sa musí zbaliť aj zbytok výpravy, všetko nakladáme do druhého auta a vyrážame. Vyber si foťák, a môžeš dokumentovať aj cestu, vraví mi Piťko. Mhm, je v tvojom červenom vaku, vyberieš mi ho?Huups. Kde je červený fotovak? Musí tu niekde byť, veď doma nič nezostalo na očiach. No očividne naši oči neslúžili dobre, a tak sa po 15 minútach ocitáme znovu pred bytíkom a tentoraz vyrážame dúfajúc, že je to ozaj všetko. Ďalších 15 minút a máme foayé, či deja vú, či ako sa to volá, nešli sme tadiaľto už niekedy??..Nasledujúcich dobrých pár hodín má úplne rovnaký scenár. Šinieme si to po N6 do Galway, hlavného mesta západného pobrežia, sem tam zastavíme na pumpe na cik pauzu, a ide sa ďalej. V Galway sa nezastavujeme, čas nepustí a aj tak je to viac menej nezaujímavé mesto. Postačí prečítaný odsek z knižného sprievodcu. Naším prvým cieľom je dedinka An Spiddéal. Od Galway hore sa vlastne vydávame po pobreží, a tak sa nám za chvíľu otvára panoráma mora, tmavomodrého, s ľahkým oparom, nádherným a velikým. Zatiaľ čo si ideme oči vyočiť, obiehajú nás desiatky chodcov s nápadne podobnými tričkami. Uzatvárame stávky, o čo tu ide. Alebo teda o čo idú. Nikto sa to nedozvedel, ale identifikovali sme skupinku podporujúcu slepeckých psov, hospic a muskulárnu dystrofiu. Zhodnotili sme, že ide o dobrú vec a aj troškou prispeli. O chvíľu prichádzame do prvej zastávky, mestečka remesiel a ručných prác. Umelá dedinka s tradičnými remeslami a zručnými majstrami. Pôsobivé. Po malom vyjašení sa na pláži a obede, pokračujeme ďalej. Celá cesta kopíruje pobrežie, je to super, len keby všade neboli postavené tie sprosté ploty. Íri sú veľmi majetnícki alebo ja neviem čo, lebo všetko majú poriadne ohradené. A nie normálnym plotom, aký by si predstavil našinec, ale kusy kamenia postavené na sebe, bez spevnenia čímkoľvek, ale tak, že cez ne zaručene nič nevidieť. Uch...Tak pokračujeme celý deň, kde tu sa zastavíme, odfotíme, prečítame pokec zo sprievodcu a tak. V sprievodcovi sa to hemží slovami ako excelentný, spektakulárny, dychberúci a podobne. A tak nech niekto nie je nažhavený, po takýchto opisoch. Prichádzame do Clifdenu, má tu byť staroveký hrad a Sky Road, okruh okolo polostrova s nádhernými výhľadmi. Po miernych obtiažiach sme hrad našli, alebo teda lepšie povedané uvideli. Čo sme nevideli bola prístupová cesta pre verejnosť, tak sme si museli vystačiť s fotkami urobenými cez plot...ja tie ich ploty!!!Druhá atrakcia opísaná kvetnato v knižke však už pravdivá a dostupná bola, Sky Road, alebo tiež cesta do neba, je asi 5 km okruh vinúci sa na priľahlý kopec a na jeho vrchole poskytuje nádherný výhľad. More, more a more, a sem tam nejaká pevnina s maličkými roztrúsenými domčekmi. Krásne, len čo je pravda, ale ako to už na vrcholoch báva, aj tu parádne fučí, a tak pofotíme, pokocháme sa a zaliezame hneď späť do auta, však aj odtiaľ je to pekné :) .. Z Clifdenu pokračujeme do cieľa nášho prvého dňa, Letterfracku. Blížime sa aj k národnému parku Conemmara, jednému z pár v celom Írsku. Prechádzame popri vstupnej bráne, veď zajtra bude čas na lepšiu prehliadku. Prichádzame do mestečka Letterfrack a musím poopraviť výraz- je to dedina. Zopár domov, zopár krčiem, sem tam obchod, nič moc, ale s porovnaním okolitej pustatiny je to rušné miesto. Náš Bed and Breakfast na dnešnú noc nachádzame s určitosťou a presnosťou. Stojí totiž na hlavnej ceste a je napodiv aj viditeľne označený. Zamierime do pubovej časti, lebo telá si žiadajú svoje a každé pivo dobré. Po prvom sa rozhodneme, že aj najesť sa bude vhodnejšie teraz, ako potom čakať, keď tu bude plno. Neskôr sa to ukazuje ako veľmi dobrý nápad a tak sme si zmlsli. Porcie hodné Druhého sveta v Prahe, miestne rybie špeciality sú povestné a musím povedať, že právom, no jednoducho, jedna báseň. S následným pohybom je to už horšie. S plnými bruchami sa poberieme do izieb Jednoduché ubytovanie na spôsob hostela, ale čo, veď nie sme nároční. Stačí posteľ, sprcha a je to. Po krátkom oddychu sa vyberieme na prieskum miestneho spoločenského života. Sklamane zisťujeme, že dnes žiadna živá hudba nebude, je totiž nedeľa, a tak sme to o deň prepásli. No čo, aspoň že je Guinness. A Smithwicks. A Bulmers. A Heineken. O pár minút sa presvedčíme, svet je malý a dokonca menší, keď aj na tomto konci sveta príde čašník s otázkou „Tak čo to bude?“ v rýdzej slovenčine. Alebo teda prievidzskej slovenčine, je totiž zo Severu. Veľmi družne sa pridáva k našej debate a ani po dlhšej dobe nevyzerá, že by sa chystal čoskoro odísť. Niektorí ľudia vedia, ako ignorovať signály nevítanosti. No nič, však nech sa vykecá. Zostali by sme aj dlhšie, ale únava sa prejavuje, nechávame to na ňu a ideme spať.
Pondelok, 5. máj, deň posledný
Hm, pri tom horskom vzduchu sa naozaj dobre spí. Zobúdzame sa v celkom rozumný čas, spáchame základnú hygienu, a ideme na kontinentálne raňajky sľubované na stránke hostela. Niežeby sme boli nejakí nenásytní, ale predsa len čakáme viac ako chlieb s maslom a kávu...Život prináša aj sklamania. Vyriešime to našimi bagetami, juj, aké sú teraz dobré. Kujeme pikle na dnešný deň, zhodujeme sa nasledujúcom pláne. Najprv národný park, potom znovu na sever po pobreží, piknik na pláži, kúpanie v mori, Kylemore Abbey and Garden, a jediný fjord v Írsku...znie to dobre a je to ešte lepšie. Národný park Conemmara je nádherný, jasné, že na Tatry nemá, ale v rámci írskych možností sú to Alpy. Zhodnotíme časové možnosti a vyberieme si strednú trasu, ktorá vedie pod Diamond Hill, trvá nám to asi hoďku a pol, a stojí to za to. Spektakulárne a dychberúce výhľady, knižka mala zase pravdu. A tak sa kocháme a kocháme a kocháme. Počasie nám vychádza krásne, slniečko, teplučko, vetrík pofukuje. V také sme ani nedúfali. Po návrate do normálnych írskych nadmorských nížok postupujeme na sever, začínajú sa zase ozývať naše brušká a tak rozhodnutie padlo na piknik na pláži. Piknikový batoh sme naplnili po chvíli na miestnej pumpe, pláž sme našli po 10 minútach, a nič nám už nestálo v ceste. Teda v pololeže...hihi...napchávajúc sa dobrotami, pred sebou more šumiace a voňajúce po soli, slniečko nad hlavou...čo viac si môže človek priať...ešte povinné vyčľupkanie sa v mori, veď je predsa máj a každý máj sa pravidelne čvácham v mori..čo na tom, že nie je práve stredozemné a teplé..v rámci možností a hlavne teplotného rozmedzia sa jašíme...ako deti...no dosť, čas pokročil, treba ísť ďalej, máme toho ešte dosť. Kylemore Abbey, staré malebné opátstvo uprostred hôr nás prekvapuje početnosťou návštevníkov. Je naozaj fotogenické a tak cvakáme ako o život. Krátka prechádzka, zopár suvenírov a ide sa... po ceste ďalej míňame jediný írsky fjord, je to úžasný pohľad a naozaj sa cítime ako v niektorej severskej krajine..ďalej sa už len vezieme a sledujeme krajinu okolo...je to pomaly záver našej cesty...teda ešte zo tri hodiny v aute, ale už iba rovno smerom na východ. Do Navanu prichádzame iba pár minút po pláne, je niečo po ôsmej večer, nás ešte čaká hodinka do Saggartu, tešíme sa, ako sa natiahneme do postielky a vystrieme všetky kosti...Bol to skvelý víkend, je neuveriteľné, aká rozmanitá môže byť krajina od jedného konca na druhý a pritom ani nie tak ďaleko od seba...spoznali sme práve to Írsko, ktoré je ukazované v dokumentoch, zelené aj kamenisté, suché a vodnaté, plné ovečiek, zákrut a krásnej krajiny. Určite to stálo za to a bol by hriech niekedy si to nezopakovať...Už teraz sa teším...

Odchody, rozlúčky a spol.

Hotelový priemysel je jedným z odvetví, kde je vysoký obrat zamestnancov, použijúc odborný názov, vysoká fluktuácia. Spôsobuje ju mnoho faktorov, a je prirodzená do určitej miery. Aj keď som to nikdy nepočítala, mám dojem, že v našom hoteli táto hranica prekročila rozumnú a priemernú mieru...Marriott sa totiž teraz podobá na potápajúcu sa loď, z ktorej utekajú všetky krysy. Tento jav má veľa následkov a vedľajších efektov, tak napríklad, že strácate kamarátov, alebo teda už sa s nimi nevídate tak často, alebo sa častejšie organizujú rozlúčkové parties, ako tomu bolo posledných pár týždňov v Enfielde. Vzhľadom na fakt, že tam nebývam, a musím vždy odšoférovať domov, je pre mňa trochu zložitejšie zúčastniť sa..No všetko sa dá zariadiť a tak minulý týždeň v utorok, kedy odchádzala Silvia, manažérka reštaurácie, som sa pridala a stálo to za to. Hoci v ten večer nikto dostatočne nemyslí na druhé ráno, a na všetky následky, ktoré prehýrené noci nechávajú za sebou, večer je to všetkým jedno. V utorok ráno som bola na jednom interview v personálnej agentúre, ktoré zahrňovalo test v písaní na stroji a test práce s MS Word. Získala som celkom slušné skóre a baba mi povedala, že by nemal byť problém nájsť pre mňa prácu. Odtiaľ som frčala nazad do roboty, na poobednú smenu. Skončila som okolo pol dvanástej a šup ho rovno do Flattery´s, kde už všetci zúčastnení vo veselej nálade utužovali spoločenské kontakty. Musela som dobiehať, ale tak to nebol problém. Na moje prekvapenie bola celkom slušná účasť, naozaj bohatá. Prišli dokonca aj dvaja bývali kolegovia, môj bývalý šéf Andreas a Katja z reštaurácie..Bolo milé, vidieť ich znovu..Ono to vlastne boli až dve rozlúčkové parties, Silviina a Katrinina z baru...u nej doma sa aj pokračovalo, keď nám už o tretej ráno nechceli vo Flate naliať :). Nálada aj hladina alkoholu v krvi zúčastených stúpala a sranda tiež...Niektorí sa porúčali s odôvodnením, že zajtra musia pracovať, zvyšok sa bavil ďalej. Poslední odchádzali o šiestej ráno, alebo tak nejak, viem to preto, lebo som bola s nimi. Dôvod bol jednoduchý, musela som sa držať Sebastiana, lebo mi veľkoryso ponúkol ich sofu na odpočinok, hoci pochybujem že tie dve hodiny trhaného spánok sa tak dajú nazvať. O deviatej som sa značne zničená pobrala do práce, začínala som o desiatej, vďakabohu bola streda, a tak sa nevyžadovalo nijaké nadmerné úsilie. Aj tak to bolo utrpenie, a nadávala som si, že síce to stálo za to, ale tie rána už nie sú pre mňa...nezostávalo mi nič iné ako prežiť, a stálo to veľa síl, no nakoniec odbilo po piatej a šla som domov. Doma som ľahla a spala, až do ďalšieho ráno...raz darmo, nie sme už na výške...

Počas minulého týždňa som sa tiež rozhodla, že či budem mať prácu alebo nie, tak v piatok bude môj posledný deň, že sa mi nechce počúvať to prehováranie a ťahanie medových motúzov, ako mi vyjdú v ústrety a bla bla. Zásadný problém totiž stále zostával, ten nemotivujúci pocit, že sa recepcie nemám šancu pohnúť nikam inam, že mi nebude pridelená vačšia zodpovednosť a že sa vlastne už nič nové neučím. A k tomu ešte aj prístup šéfa, ktorý nedávala nijakú nádej na zmenu. Rozhodnutie padlo a hotovo. Niečo sa však zmenilo. Prišiel nový asistent manažéra, Peter, Nemec so skúsenosťami, entuziazmom, nadšením, a nákazlivým smiechom a dobrou náladou. Hneď od prvého momentu začal všetko meniť a musím podotknúť, že k lepšiemu. Nech mu to vydrží...Povedala som mu, a je to ozaj pravda, že keby prišiel o mesiac či dva skôr, možno by som zvažovala, že ostanem. Veľmi si ma tam totiž na konci chceli udržať. Konečne im došlo, že skúsený zamestnanec, hoci za vyššiu mzdu je lepší ako nový, ktorý netuší, koľká bije, ale je spokojný s minimálnou mzdou. Neskoro. Začali mi sľubovať lepší rozvrh, že by som mala voľné víkendy, alebo teda aspoň dva za mesiac, a dávali by ma na ranné zmeny. Neskoro. Prečo mi to nedali, keď som o to prosila predtým. Neskoro. Je mi ľúto, ale už som mal po krk v kuse sa usmievať na hostí, keď to vo mne vrelo. Problémom totiž zostáva celý systém práce v hoteli. Uznávam, že krátenie nákladov je podstatné a vedie k vyšším ziskom, ale keď vám nemá kto robiť, tak ťažko budete mať vôbec nejaké zisky. Miesto toho, aby sa starali o radových zamestnancov, ktorí makajú a oni sú v kontakte s hosťom, tak oni radšej rozširujú manažment a „kravaťákov“...Spomínate si na druhý ročník, predmet na ktorom sme preberali „štíhly manažment“? Tu by sa jeden určite uživil. Dobre, nechcem, aby to vyznievalo ako prednáška z ekonomiky podniku, tak iba zhrnutie- Základným mottom Marriott hotelov je: Ak je spokojný zamestnanec, je spokojný hosť, ak je spokojný hosť, vracia sa znovu a znovu. Problémom ostáva, že Marriott v Enfielde je iba franchisee a nie pravý Marriott. Vedieť to predtým, ušetrím si sklamanie. Nevedela som to, a tak som tam strávila pekných pár mesiacov, stretla skvelých ľudí, získala skúsenosti z ďalšieho hotelového prostredia a veľa sa naučila aj o sebe. A ďalšia etapa sa skončila.
Ako som na začiatku písala o tých parties, tak aj preto, že v piatok som absolvovala ešte jednu. Svoju vlastnú. Áno, od včera som nezamestnaná. Posledný deň v práci nebol nijako výnimočný, iba som uvedomovala, že tú a onú činnosť tu vykonávam naposledy, že už ten telefón nezdvihnem a neprihlásim sa pod svojim menom v PC, atď. Nostalgické, ale život je zmena a preto sa volá život. Lebo ho žijeme, presúvame sa v čase, priestore, posúvame sa stále niekam ďalej. A aj keď nikdy nevieme, čo nás čaká za ďalším rohom, dúfame, že niečo pekné a dobré...Očakávania a nádej robia náš život znesiteľným a aj zábavným...preto všetkým želám, nech ho za najbližším rohom čaká milé prekvapenie, aspoň v podobe úsmevu či prejavu obyčajného ľudského dobra...xxx