13. septembra 2012

Bye bye Miss America(n Pie)…


..tak a je to…vonku za oknom pocut jemne kvapky dazda a vo vzduchu citit jesen..taku tu peknu, cerstvu, podmanivu jesen so zubatym slnkom a cervenozltymi listami…este vcera som sa prechadzala ulicami Brooklynu, a hoci slniecko bolo ovela stedrejsie, ten vzdusny pocit bol napodiv rovnaky…I guess the place doesn’t matter…

Vratili sme sa..dva a pol tyzdna je za nami a pred nami spominanie na vsetky tie miesta, ktore sme videli, vsetky hotelove izby, ktore sa na kratky cas stali nasim domov, na nasho sedeho krasavca, ktory nas v pocte tri kusy povozil bezpecne cez viac ako 2700 kilometrov a v tom istom pocte priviezol nazad do velkomesta…na nas apartman s nezamenitelnou kulisou hukajucich siren ci svetlo policajneho vrtulnika o stvrtej rano … na vsetky tie male a velke zazitky, ktorymi boli tieto dni nabite..

New York nas vcucol svojou silou, magickostou, kozmopolitnostou…vsetkym, co to miesto ponuka. Boli sme pravymi turistami, vratane jazd cervenym doubledeckrom, fotakmi v ruke pripravenymi zachytit okamihy, momenty ale aj starostlivo zapozovane diela :), nakupnymi taskami a mapami v rukach, sem tam mozno vzbudzujucich pocit stratenosti no to sme vzdy spolocnymi silami nejako zvladli..alebo sa teda opytali – (samozrejme ako bedeker kaze) priamo, aby sme dostali priamu odpoved…no ocitli sme sa aj na miestach, kde sme sa necitili ako turisti, ale ako jedni z tych miestnych, oddychujuc na lavicke s vyhladom na rieku, len tak sa prechadzajuc, sediac ci meditujuc..

New York je mesto, kde je naozaj vsetko..len treba vediet, kde hladat..od zberatelskych kuskov LP platni na Bleecker Street, cez strojeckove pecivo v malej ruskej pekarnicke na rohu 20 a 86-tej az po (skoro domacu) bielu (cize zelenu) papriku, taku PCR-ku :)…zbieraju a zbiehaju sa tu vsetky narodnosti sveta…aby vytvorili jednu velku kompaktnu masu, ktora dokaze byt ohromujuca, ohlusujuca, opantavajuca, odzbrojujuca, omamna…

Kazda z nas si odniesla nieco pre seba..myslim vsak, ze spolocnym menovatelom bola radost z poznavania, zo zazitia nieceho noveho, podnetneho…pre mna to urcite bolo, je a bude ‘food for thought’…clovek sa uci cely zivot, kazdy den, mozno o tom nevie, mozno hej..mozno si uvedomi, ze prave jeho usmev nieco zmenil…nieco v nom alebo v niekom inom..

Baterky dobite, dusicky oddychnute…penazenky mozno o nieco lahsie ale, ako hovori slogan MasterCard, niektore veci su na nezaplatenie…spoznavanie seba, inych, ludi, miest a casov je urcite jednou z nich..


7. septembra 2012

Den dalsi :)


Mesto plne voni, chuti, zvukov, podnetov, ikonickych obrazov, turistov a obchodov, miestnych a obchodikov, pohladnic, suvenirov, facinujucich budov, fotogenickych zltych taxikov, cervenych vyhliadkovych autobusov, horuceho metra, nadhernych vyhladov, vykladov a pohladov, jedinecnych pribehov, zivotnych ciest, snov a padov, domov pre 8 milionov ludi hovoriacich vyse 100 jazykmi, rozdielnych stvrti, ktore maju vsak jedo spolocne a spolu tvoria mesto plne jedninecnej atmosfery. Kozmopolitne, modne, stylove, inspirujuce, pulzujuce, rastuce a meniace sa… Unikatne miesto, ktore sa len tazke opisuje, lebo ho treba zazit. A vziat si pre seba, co je srdcu mile. Mesto, ktore nikdy nespi a konecne si viem predstavit, co to znamena.  Welcome to New York. 

4. septembra 2012

Den osmy. A deviaty.


Hudson River po pravej strane, rovna dialnica pred nami, 400 kilometrov do ciela a v radiu coraz tazsie najst inu ako country hudbu. Mierime na zapad, ciel cesty: Niagarske vodopady. Vyrazili sme skoro rano, budiky zacali vyzvanat o pol siedmej. Nehoraznost :)

Spali sme v Troy, mestecku blizko Albany v state New York, v hostovskej rezidencii dievcenskej skoly Emma Willard School. Ako sme sa tam dostali, o tom az za chvilku.

Predvcerom sme boli druhy den v Bostone, a na programe bola najstarsia univerzita v Statoch, Harvard. Po kratkej ceste metrom sa pred nami objavili kolonialne tehlove budovy, pokosene travnicky s oddychujucimi studentami ale aj turistami a vsade naokolo bolo citit genius loci. Atmosfera ako z filmu, alebo teda v mojom osobnom pripade ako zo serialu. Gilmore Girls, ak mam byt presna. Viem, ze hlavna hrdinka sla nakoniec na Yale a nie Harvard, ale to uz je detail. Campus, budovy prednaskovych sal, kniznice, studovne, telocvicne, vedecke centra, internaty..vsetko tomu dodavalo tu spravnu atmosferu..aj by som mozno prijala byt studentom zase (na chvilu, samozrejme, a nie v skuskovom obdobi, to sa rozumie).

Nas papierovy sprievodca odporucil zucastnit sa tzv. Hahvahvd tour (tie ‘r’-ka tam nechybaju nahodou, je to napisane foneticky v Bostonskom dialekte!), tak sme ho posluchli a nasli ich stanoviste – je to studentska organizacia, ktora poriada hodinove prechadzky s vtionym vykladom po uzemi Harvardu, teda vsade tam, kam nepotrebujete studentske ID na vstup. A tak sme sa dozvedeli o architecture, historii ale napriklad aj o tom, ze az do roku 1999 muzi a zeny nedostavali rovnake diplomy (a ze emancipacia!), pretoze, ako ste si domysleli, zeny boli v tomto pripade ‘podradnejsie’ (hlavne, ze sme v najrovnopravnejsej a najslobodnejsej krajine sveta, ze??). Po prehliadke sme si to este raz obehli, porobili obligatne fotky, oddychli si v tom zelenom parciku, nasali posledne kusky atmosfery a pohli sa dalej.

Nasledujuce zastavka bola Harvard Bridge, most, na ktorom je vyznacena jeho dlzka v netradicnych jednotkach ‘smooths’ – podla studenta R. Smootha, pricom to cele vzniklo tusim v 80-tych rokoch ako zart, ale tak sa to ujalo, za aj policajti dnes pouzivaju dane oznacene na presne urcenie polohy incidentov na moste :).  Potom sme to vzali krizom do mesta smerom k rieke, mieste ‘Bostonskeho pitia caju’ (zase tie zakladnoskolske ucebnice!!) a vyhlasenej restauracie s morskymi potvorkami. Na mojom zozname jedal, ktore tu chcem vyskusat  bol aj homar (lobster) a kedze Boston je zname homarie mesto, kde inde ako tu :).  A tak sa aj stalo, bol vyborny, ale vela roboty pre trochu bieleho masa :)) ale je odskrtnuty.

Este sme sa presli okolo lodicky z ktorej ten caj vyhadzali, pozreli sme si aspon suvenirovy obchod, ked uz muzeum bolo zatvorene, nakupili zopar magnetiek a zamierili nazad do hotela. S Luckou sme sa potom  vybrali na vecerny koktejl, ale kedze v pondelok bol sviatok prace (Labor Day), tak vsetci oslavovali zatvorenymi restikami a loungmi. A tak sme po troch neuspesnych pokusoch skoncili v hotelovom bare na jeden drink a tri jazz songy od miestnej skupiny :)

Po zatial najlepsich ranajkach v Stumptown Coffee, dalsom miestnom ‘must try’ -bostonskom kremovom kolaciku a celkovo dobrom pocite z krasneho rana sme sa vydali na cestu do Troy, co je mestecko blizko Albany, a tiez miesto, kde ziju dve Luckine zname z jej americkeho leta vo Wiawaka. Sice sme sa trochu oneskorili, lebo vsak preco nechytit zapchu tak na pol hodinu, kym sa vsetci new-yorcania odpoja z cesty, predsalen sme dosli do ciela v rozumnom case :). Michelle a Melissa boli super, vyborne hostitelky, na zozname bola vyborna mexicka vecera, este lepsie margarita, prechadzka po miestnom campuse plnom budov ‘bratrstvi’ a ‘sesterstvi’ (hoci o tom ceskom preklade sme polemizovali ;)) a napokon dom pre hosti v Melissinej skole, kde je spravkynou ako miesto odpocinku:)…vidiecky vzduch, tak nepodobny tazkemu vzduchu v mestach, prijemny vetrik a unava po celom dni…vyborny recept na dobry spanok…

Cas pokrocil, posuvame sa dalej na zapad, pocet kukuricnych poli sa zvysuje a pocet aut znizuje, dostavame sa do ‘americkej’ casti Ameriky.

Tesime sa na ohlusujucu masu vody a zaplavy turistov. Let’s get wet!! 

2. septembra 2012

Den siedmy.

Boston. Zopar adjektiv sa derie do popredia...zivy, mlady, pulzujuci, historicky, europsky...jednoznacne velmi prijemny a zanechavajuci dojem...

Je uzasne, ako kazde mesto, ktore sme dosial navstivili, ma uplne inu atmosferu, inu ambiance de vivre (to asi nebolo moc po francuzsky a uz vobec nie gramaticky spravne, ale co tam po tom)...zhodli sme sa, ze zatial to Boston vyhrava...toto mesto zije, rano, naobed, podvecer a v noci...ludia su stale vonku, na uliciach, v baroch, v restauraciach, usmiati, uzivajuci si zivota..clovek sa tu citi asi stale ako na prazdninach..:)

Vyborne urobeny The Freedom Trail, cervena stuha vinuca sa mestom, ktora prevedie turistov po vsetkych historickych miestach, pekne a pohodlne, pesom za akceptovatalny cas :)) popri tom sme este stihili aj nabrezie (ked je to more sa to nevola namorie??), neskory obed s burritos (ach, ten koriander!:)) a nakup do oci bijucich mikin s kto-by-to-bol-povedal-napisom Boston. Tieto vsak viac ako spomienkovu (hoci aj tu samozrejme) plnili hlavne funkcnu funkciu...isli sme totiz na more...!! Pozorovanie velryb je tu totiz oblubenym sportom (hlavne pre turistov teda)...tak sme sa nechali nahovorit (stacil na to jeden plagat a pol-minutova diskusia:)) a o pol piatej sme vyrazali na trojhodinovy vylet na sire more....a ze tie mikiny bol dobry napad, sme vedeli asi tak 2 minuty po vyplavani (mami neboj, neochorieme:))..hoci fucalo tam statocne...valili sme si to rychlostou (som sa mohla opytat tety sprievodcicky a teraz zamachrovat ale jasne, ze to mi nenapadlo)- no proste sli sme rychlo:) a za hodku sme boli v oblasti, kde by sa dotycne cicavce velkosti lode mali vyskytovat...a veraze netrvalo dlho a videli sme zopar fontanok vody prskajucej z velryb...a prisli aj blizsie!! ludia sa radovali, tlieskali, hiikali, vyskali, fotoaparaty a mobili cvakali a cvakli, baterky dochadzali a ludia sa motali, ako keby si dali za dva, tak to tam na tych vlnkach hadzalo :)) videli sme dve, Fulthama a Scratch, vieme, ze to boli oni, lebo udajne velryby sa lahko individualne rozoznaju...co nam povedala teta sprievodcicka...rovnako ako kopec inych trivia zalezitosi o velrybach...dokonca sa mi podarilo zachytit aj kusok plutvicky chvostovej (vid FB)..a pak, po hodinke, co sme ich nahanali, sme sa vydali na cestu nazad, videli zapad slnka, vychod mesiaca, osvetlenu panoramu Bostonu, no parada...

Veruze, pekny den za nami!! A co je na tom najlepsie? Ze zajtra sme v tomto uzasnom meste tiez!! :))

1. septembra 2012

Den piaty. A siesty :)


Vcera sme mali na programme Washington. Udajne jeden den je nan dostatok. Zhodli sme sa, ze v pripade, ze clovek nechce navstivit ten kopec muzeii, co tam maju, tak sa to da. A aj tych muzei sme stihli celkom dost – cislom tri:). Ale do hotela sme ledva dosli a pobyt vo virivke na konci dna bol vitanym prinosom pre nasu fyzicku kondiciu…

Zacinali sme skoro, kedze nam bolo jasne, ze toho chceme vela stihut. Cize aj ten budik bol nevyhnutny..(au). Shuttle bus z hotela nas velice sikovne priviezol na nedaleku zastavku metra a po par minutach, kym sme zistili, ako si kupit listok a kam ist sme sa uz viezli smer city center. Netrvalo dlho a sedeli sme na kave (popripade zelenom caji:)) na Pennsylvania Avenue, hlavnej triede z jednej strany ohranicenej budovou Capitolu a z druhej Bielym Domov.

Washington ma uplne inu atmosferu ako Philadelphia. Mesto federalnych neoklasickych budov, sirokych bulvarov, menej do oci bijucich turistov, viac oblekov, vela zelene, malo malickych obchodikov a vela restauracii, kde si vsetci ti oblekaci zbehnu na obed. Presli sme sa ich ulicami hore dole, zase hore a zase dole. Pofotili sme sa s obligatnym Capitolom, White House-om, Washingtonovym monumentom, Lincolnovym pamatnikom a vsetkym moznym :). Stihli sme prehliadku Capitolu, kde sme si prisli po dalsiu davku americkej historie a hrdosti, hoci tentoraz viac tej historie (vdakabohu!). Je to obdivuhodna architektonicka vecicka, da sa tam oci vyocit :) Hoci zacinam rozmyslat, ci sme si vybrali spravnu dobu navstevy vsetkych ich narodnych monumentov, lebo skoro vsetko, co sme chceli vidiet bolo uzavrete, alebo aspon cast…House of Representatives, Washingtonov pamatnik, z ktoreho by bol uzasny vyhlad, Reflecting Pool (ten rybnik, co sa v nom odraza ta ihla, a ked si spomeniete na Forresta Gumpa ta, kadial bezala Jenny za Forretsom, ked mal prihovor pocas vojny vo Vietname..), dokonca aj ta cast Fordovho divadla, kde zastrelili Lincolna, vsetko pekne restuaruju, opravuju, dekoruju a uzavieraju pre vizity-chtivu verejnost (AKA nas:))...ale tak este stale sa naslo zopar expozicii, kde nas pustili..a dokonca aj za pekne slovo, to sa nam samozrejme na Washingtone svorne pacilo!!..vyrok dna asi bol, ked sme stali pred Bielym domov…Ja:’Mam taky dojem, ze sa mi rozpada kabelka’, na co Daska odvetila: ‘To nevadi, ze sa ti rozpada kabelka, mas za sebou Biely Dom!’…bola to zase situacna komedia, cize ono to take vtipne teraz asi ani nepripada, ale vystihlo to cely ciel cesty..ved kedy budeme zase tu, alebo teda na ktoromkolvek mieste nasej cesty…takze si to uzivame naplno!!

Navecer sme este isli este najst nejake potraviny, clovek by si myslel, ze jednoducha vec..ale stale zabudame, ze tunak toti ludkovia maju ine mravy a sice, ze oni radsej von sa najest ako uvarit, cize aj potraviny nemaju na kazdom rohu…ale nakoniec sme uspeli a este aj stihili shuttle bus nazad do hotela (inak Siska dakujem(e), Marriott nesklamal! Teda mohli sme mat wifi na izbe ale tak zase vsak..nemozme mat vsetko, ci?):))))..

A ono takych tych uvedovemeni alebo prekvapeni co sa tyka zivotneho stylu alebo sposobu myslenia tu mame celkom dost..clovek si to tak nevezme, ked to vidi trebars v telke a ked je to nazivo..ci sa to tyka sposobu jazdy autom (cisty des, smerovky len tak sem-tam, znacenie tiez, ludia sa radia bez zjavneho system a ako sa komu zachce, dopravne zapchy, ktore nas dosial obchadzali si dnes vycerpavame, kedze nas to hodilo po ‘obchvate new yorku’ ale tak aut tam bolo na milu Jarmilu a este k tomu sme trafili nedopatrenim najhorsiu moznu dobu – piatok poobede pred dlhym vikendom…to ze mna to furt taha doprava a Daska ma musi z casu nacas upozornit aby som sa dala trocha viac dolava radsej spominat nebudem…hoci dnes to hadam nebolo take zle!)

No napriek tomu vsetkemu si vzdy povieme, ze sme v Amerike, na dovolenke, nemame sa kam ponahlat a je nam sveta zit!!!!

A tak sme sa dnes dotrmacali, dozapchovali a domytovali do Bostonu. Daska vymakla akurat tie zapchy ked sme sa poobede vymenili, takze klobuk dole a zasluzi si pochvalu..a nejaky ten koktail..ale to uz asi az zajtra..sice tu je piatok vecer a soooory pred miestnymi klubmi sa zacinaju predlzovat..jednu mame rovno vedla vstupu do hotela…no verim tomu, ze dnes radsej zalahneme..ved aj zajtra je den!!

Tak dobru noc nam a dobre rano vam…

30. augusta 2012

Den stvrty.

Den presunovy. Povodne sme tusim mali plan ist rovno z Philadelphie to Washingtonu ale tak ako vsetky plany, aj tento sme ‘upravili’ :) V tomto pripade sme to zobrali cez outletove centrum blizko Philly. A tak pocas prvej casti dna prevazna vacsina otazok znela ‘ake je to cislo’, ‘maju to aj v 00 petite’, ‘ako mi to sedi vzadu’, ‘kolko je tam zlava’ a tak podobne…venovali sme tejto destinacii nalezitu pozornost, asi 5 hodin a odchadzali kazda o niekolko dolarov lahsia a niekolko papierovych ci igelitovych (ze kde je ekologia!!!) tasiek ci tasticiek bohatsia..easy as that…

Druha cast bola ta presunova, dnes som sa odhodlala chopit sa volantu aj ja a tak po skusobnej jazde na parkovisku outlet sme sa vydali na 4-hodinovu cestu do hlavneho mesta. No a co uz pisat o jazde v aute..pocuvali sme hudbu, mlcali, debatili o vselicom moznom, ako musime prve, druhe, siedme spravit vecer, preco ludia v amerike nevyhadzuju smerovky, preco dve auta nemaju rovnaku formu spz-tiek ale kazde jedno ma svoju vlastnu, preco skoro nikdy neuvadzaju vzdialenosti do bliziacich sa miest a tak podobne…od vymyslu sveta a mysle…do hotela sme dorazili uz potme (rychlost zotmenia je tu nejako viac priamoumerna, len este neviem comu:)), ubytovali sme sa, potesili sa styrom hviezdam, nepotesili sa cenam ranajok a platenemu internet na izbe, ale zobrali vsetky mobilne pristroje a zisli to lobby, kde bol wireless zadara…sak co sa budeme, nie?? Skusili sme zabookovat ubytko v novom yorku, lebo sak by sa uz aj patrilo, tak uvidime, co z toho bude, ja som sa este sla namocit do miestneho bazena (sak ked uz je teda tu tak precoby nie), vyhriat kosti vo virivke, pokecat s nahodne prichodivsou pani v spomenutom relaxacnom zariadeni, vyliezt hore do izby, nejaka ta hygiena a dobru noc..ved zajtra mame pred sebou Washington!! Capitol, White House, FBI, je tam toho dost!! (a rano musim zbehnut do lobby a publikovat tohle psanii:))

Krasne sny!


29. augusta 2012

Den treti.

Dnes bude prispevok iba kratky, bo vecerna hodina uz pokrocila tunak a dva dni behania sa zacinaju ozvyvat na netrenovanom tele :) mala som sa viac bicyklovat veru !! 

Rano sme si prispali, lebo vsak sme na dovolenke predsa, takze budiky sa obmedzuju na minimum. Stihli sme vsak vyrazit slusne este pred obednom, smerom k vedeckemu muzeu Benjiho Franklina, hej, toho pana, co objavil, ci vynasiel, ci vyzistil ci co urobil s elektrinou - to bol ten s tym sarkanom a klucom, kto chce, nech si ho vygoogli alebo sa rozpamata na tie zakladnoskolske ucebnice :) Tak sme sa stali na chvilu zase detmi a s radostou v ociach sme sa zapajali do interaktivnych hier a vedeckych vysvetleni...sranda :)) dokonca sme si pozreli aj film o ciernych dierach (niezeby sme boli ovela mudrejsie potom, ale aspon sme si trochu krky vykrutili v tom planetariu..)..a potom este omrkli skvrny na slnku, lebo vsak kedy sa bezny clovek dostante k teleskopu, ze ano...ked nam uz bolo dostatocne zima z tej klimy tak sme sa rozlucili s muzeom a vydali sa do downtownu, cize do casti, kde su pre zmenu pristahovalecke stvrte ako talianska, tiez ale umelecka a ako sme zistili aj kadernicka ulica :)) they really cater for all needs..:))

Popri ceste na slavny philly-cheesesteak sme nasli aj vegetariansky ochod, na velku radost Dasky, ktora sa vytesene don chystala - a  nastal ze hadam okamih dna, ked chcela s usmevom na perach a vetou 'tak  sa podme pozriet, co ponukaju' vkrocit do obchodu a automaticke dvere sa je krasne pred nosom zavreli - co sa vacsinou stane, ked chce clovek vojst vychodom:)) bolo to uplne ze vtipne - situacna komedia ako vysita..:) ale napokon sme sa tam dostali a tie sojove jogurty si predsalen kupila..

Pat's King of Steaks - jedno z najznamejsich restauracnych zariadeni a vyhlasuje ze aj zakladatel tradicie steaku v zemli s cibulou a syrom (philly cheesesteak wit wiz) - nesklamalo. Teda aspon mna:) s Luckou sme si dali the real deal (to foto na FB) a boli sme najedene na dva dni :)) chudak zaludky mali co travit..ale tak to je ako s tou fidorkou...ked musis, tak musis:)) a teda ja som sa zalizovala!!

Potom sme si to pekne odkracali nazad (pozitivne komentujuc fakt, ze orientacia je tu fakt jednoducha lebo vsak vsetky ulice su na seba kolme takze clovek sa nemoze uplne stratit) a sice unavene, zavrsili sme to vecernym kupanim sa v outdoor bazeniku na streche hotela...s krasnym vyhladom na nocnu Philadelphiu...

A zajtra smer Washington...s trochu shoppingu popritom :)

Tak dobru noc...:)

28. augusta 2012

Den prvy. A druhy.

V uvode sa ospravedlnujem za absenciu diakritiky. Vsak co sa budem :)

Ako som slubila a snazim sa dodrzat, tak, ajhla, tu je prvy prispevok z cesty po statoch. Tych spojenych a americkych. Hrdych. Nezavislych. Slobodnych. Ako sme sa mali dnes viackrat moznost presvedcit. Zacali sme totiz nasu cestu vo Philadelphii, jednom z najstarsich a urcite najhistorickejsich miest Ameriky. Maju tu tzv. historicku stvorcovu milu, kde fakt na kazdom kroku to dycha narodnou hrdostou a historiou. Pretoze prave tu sa zrodila a podpisala Deklaracia nezavislosti (no, opraste tie historicke vedomosti) a ustava, a este zopar celkom slusne serioznych dokumentov..

Ale pekne po poriadku..rano sme sa zobudili do paradnej burky alebo teda 'serie vydatnych prehanok' ako by povedala rosnicka v televizore, keby chcela byt mila. Uz to vyzeralo, ze to zapichneme do jedneho ci dvoch muzeii a najlepsie takych, kde sa da stravit cely den, ale za par tuctov minut, ktore sme vyuzili na bezne dovolenkove cinnosti ako nicnerobenie alebo maximalne cekovania FB a mailu, si to Oskar rozmyslel a cely den uz potom nezasiel. A veru by aj mohol, lebo dusno a teplo bolo teda statocne. 

Pravu turisticku vypravu sme zacali v Independence Visitors Center kde nam samozrejme odporucili, co treba vidiet a kolko nas to bude stat :)) Pre vseobecne potesenie, nieco bolo aj za pekne modre oci :) A tak sme si omrkli kde to podpisovali tie deklaracie, aky mohutny zvon im tam ukuli aby im potom mohol mohutne prasknut a ako si tam kedysi v tom 18-tom storoci debatili. 

Po kratkej bojovej porade sme sa vydali po stopach Egara Allana Poea do jeho nie rodneho ale predsa jeho domu, nuz ale, lesson learned, treba si pozriet otvaracie dni a hodiny, ze dievcata.....tak sme si aspon odfotili havrana, smrhli to po okraji Chinatownu a vratili sa nazad, presne casovo vypocitane do 'narodneho centra ustavy', ktore malo jednu celkom netradicnu vystavu - o Bruceovi Springsteenovi, co bolo FZF (fakt ze fasa) - videla som tam prvykrat nazivo sosku Oskara (nie slnka, takeho toho filmoveho) a zopar fakt ukazkovych gitariek:)) Potom sme pokracovali na hlavnu permanantnu vystavu, cize ukazkovej ukazky narodenej historie a hrdosti (nie nevyhnutne v tomto poradi). Museli sme vsak zhodnotit, ze ale teda muzea tu vedia robit. A okrem toho tam vystavovali aj cesku ustavu (diky, Vaclave). Dali sme si este rychly okruh po ostatnych expoziciach a von sme sa dostali akurat ked zatvarali. Vravim, perfektne nacasovane. 

Mala prechadzka smerom k rieke Delaware a po jej nabrezi s prijemnou zastavkou v autentickej cinskej restike na veceru nas nasytila fyzicky aj psychicky. Teda som chcela povedat, ze tam bolo pekne. A fukal aj vetrik od vody, co bolo fajn, lebo vzane bolo dusno:)

To uz sa zvecerievalo alebo radsej zpostelievalo....taky den cloveka aj trochu vycerpa:))

Na izbe som zistila, ze som si nevzala kabel k fotaku a ze tu xD kartu do toho SD slotu v laptope asi nevpacim..takze misia na zajtra (okrem najdenia praveho a najlepsieho philly-steaku, o tom potom) je najst daky obchod s elektronikou a kupit kabel :)) wish me luck!!

Nateraz sa vsak lucim, treba regenerovat..vsak aj zajtra je den...a mam pocit, ze bude aspon taky dobry ako ten dnesny :))


26. augusta 2012

O lete a o živote...

Všetko má vraj svoj čas. Súhlasím. A nielen preto, že je to skvelá výhovorka pre 11-mesačú odmlku v blogovaní. Ale preto, že je to fakt. 

Mám rada august. Neviem presne, kvôli čomu najviac. Ale asi kvôli tomu, že v auguste sa vždy niečo deje. A to nejako viac ako v ostatných mesiacoch. Veľa kamarátov ma narodeniny, čo značí, že počet oslavných zoskupení sa priamoúmerne zvyšuje, rovnako ako taka obyčajná radosť zo života a hladina endorfínov (a sem tam aj alkoholu, však sa poznáme!). Obyčajne sa s letom a augustom spája aj pekné alebo aspoň rozumné počasie, čo určite pridáva tomu všeobecnému pocitu altruizmu. Tento faktor však možno (aspoň tento rok) tunák opomenúť. Keď sa tak nad tým zamyslím, rosničku v írskej televízii by som asi robiť nechcela. A ani predpovedača počasia. Ja totiž preferujem zvestovať pozitívne správy!! Hoci na druhej strane, človek by neveril, ako sa potom dokáže tešiť z takých banalít ako je deň bez dažďa. Čiže na niečo to mozno bude predsalen dobre.

Tento rok je to moj extra oblubeny mesiac, lebo don spada aj moja (dlho a túžobne očakávaná) dovolenka..teda aspoň jej začiatok..a tento rok to bude stáť za to!! Smer: Spojené Štáty Americké, rozumej USA. A tak, sediac v odletovej hale čakajúc na boarding dopisujem tento príspevok, ktorý je prvou lastovičkou tohto leta..čím chce básnik povedať, že medvedík sa prebral zo spánku a rozhodol sa vydať na cesty...a dokumentovať..

Takže, po prísnom pohľadu colného úradníka pri ktorom mi nebolo všetko jedno lebo tie sendviče v kufri možno predsalen nie su dovolené, a jeho následnom vyhlásení“ „Listen now.... have a great time over there!“ mi už nič nestojí v ceste za dobrodružtstvom!!:)))

Do skorého čítania!! A tentokrát to myslím vážne!! :)

20. septembra 2011

Complete the sentence: "Life ... a change"

Ktosi raz povedal a ktosi raz v blogu napísal “The only thing constant in life is change”. Jediné, čo je v živote stále je zmena. Mení sa všetko. Mení sa počasie, móda a vkus. Menia sa ročné obdobia, valutové kurzy a zákony. Menia sa názory, postoje a ciele. Menia sa hranice, miesta trvalého pobytu a adresy odosielateľa. Menia sa statusy na Facebooku, GPS a tie rodinné. Menia sa chute, vône a povrchy. Menia sa parlamenty, dĺžky sukní a dokonca aj ten obal od BB pudingu. Všetko sa mení. A hlavne ľudia.

Každá zmena potrebuje čas. Na adaptáciu, pripôsobenie, vstrebanie, nazvite si to, ako chcete. Niektorá viac a niektora menej. Niektorá bližšie a niektorá ďalej. Vraj o tom je život.

A preto som teraz opäť tu. V Dubline. Nie sme, som.

Ktosi iný povedal “The only way is forward.” Jediná cesta ja tá vpred. A tak kráčam, krok za krokom, vpred a hádam bližšie k sebe.

Do skorého čítania.

26. februára 2011

7 things I miss from Ireland

Is it really the first post this year??? I must have been very busy :)) I guess I was..so, there we go...

I meant to write this post a good few weeks ago but somehow, I always had other stuff to do...sometimes the inspiration goes away when I don’t put it down to paper when it’s fresh but this one keeps coming back to me…the thoughts and feelings about are still there…and somehow I feel I cannot write anything else before I populate this one…of course, the last couple of weeks were busy enough to think about things like blogging but it’s a bit quieter now and I’d like to put down some other news so I had to finish this one first…:)

And what I actually mean?? The little things I didn’t really realise or appreciate enough when I was in Ireland…nothing crucial but sometimes essential…
1) The proximity of everything…or better said, the accessibility of getting to places…oh how I wish there was a LUAS line here…and even better a stop situated 10 minutes walk from my home as before…shopping and getting stuff would be so much easier..not only the buses here are sometimes very scary, their schedule is very funny…and not particularly regular…even travelling to the capitol would be a different story…although so far, that service is quite fine…and with a good train it only takes 35 minutes..but still...I got very lazy...or let’s say comfort-orientated..
2) Flat footpaths…one of those things you don’t really realise you need until it’s not there…so now, when I don’t have my yella fella waiting outside waiting to take me anywhere comfortably but I have to walk some distances, all the glamour gets away and no heels are allowed…they became dangerous with all those bumps and holes and uneven surface all over the place…so a pair of boots with nice flat soles is my new friend now…even though I still sometimes try to persuade myself ad take the ankle boots :)
3) Seafood chowder and a proper Irish breakfast…not really healthy diet things, I agree, but sometimes, you really have the nibbles for it…while the second one isn’t so difficult to prepare, it’s not the same, the sausages are different, the bacon is more bacon than meat, the cheese is rarely cheddar and the beans, well, I found some cans in groceries but still keep looking for the proper Heinz version… (in that endeavour I found Heinz Original Tomato Soup which I’m absolutely pleased with!! And always remember what Ken (KMcI for those who know) said – there’s something healing in that soup)..so god bless the globalisation and the fact that Tesco or M&S are here as well and at least with the Ulster fry, there might not be necessary the local supplements, but all the real stuff should be available :)))
4) Penneys…and the other cheap good fashion stuff I miss a lot…and even though the throw-away fashion isn’t the best option and I also prefer quality long lasting stuff, I still cannot afford it :)or at least all of the wardrobe…so the freedom of going shopping, find some really good pieces if you’re lucky and not spend a fortune is one of the things lacking here…around, I still have that feeling that the brand is the most important thing..and not the style or look…and uniformity is quite regular…all teenage girls have to wear the skinny jeans, over-knee boots, small jackets and look all exactly the same…
5) Understanding of customer service…and about this I could write for ages…me, as a nice customer and an understanding creature, can appreciate if there is stress and pressure on the sales people let’s say before Christmas and when the shop is full…but a lot of them are nasty all the time, with the look that could kill..and if you as a customer have to demand their help…the other day I was in a no-named telephone operator shop and was “served” by a man, who couldn’t be arsed…I had a problem and he wouldn’t give a s*?t about its solving or helping me as such. He just answered my questions while I tried to get somewhere towards solving it…he just made me absolutely sad…how this kind of people can work in services??? And if he only would be alone…but not a chance, the old clerks’ system from the years before here is sooo engraved in people that it is really sad and frustrating…
6) Non-smoking bars and pubs…really, I could run now to McSorley’s or Keoghs…to find a good place where they serve good pints or cocktails and it’s not filled with thumb thick cigarette smoke is quite a challenge…as the law is still not on my side and the people are still so stupid that they’ll rather stink like an ashtray when going out, it is putting me off to even go out and have fun…is it really sooo difficult to go for that fag outside, go back and have fun with all your friends regardless on their smoking habits and then go home and don’t stink horribly?? I only hope that the parliament people will be brave enough to support this by law, come on, when it was approved in Ireland (and it’s successful!), it cannot be so heartbreaking here!!!but sometimes the obvious things in life are the ones we cannot cope with…but that is not only about smoking now :)
7) And the last but not least – what comes to mind now – is English. Specifically thinking and creating in English….in my new job now, the use is minimal, I’m trying to find ways how I can use it more because it’s really something I miss…I didn’t even think so…but I became a part of me and doesn’t seem to be fading away….and that’s why this post is in English too…to not to forget..and to please….

I’m sure there would be more…but 7 is enough for now…and hopefully I will soon mention some of things I like here and they are worth to write about…
For now, I can only promise that the next post will be positive…about the two new things in my life – the job and the apartment…so write you soon….

3. novembra 2010

The last Irish one (for now:))

After my last post in English I got slagged over that (oh big time!) because my mum couldn’t read it..hmm..I hope she will forgive me now…giving the fact that I am leaving Ireland and coming back home;) literally..I’m typing this in the aeroplane…and by coming back as you know now I don’t mean a little holiday…but getting back back…for good as they say…
A new chapter in my life just begun this morning when I woke up (pretty early) and tried to push rest of my life into two apparently small bags…so I pushed harder ;)) even though, some allowances had to be made so my lovely Janka got the nice task ship rest of my possession (however pathetic but still mine) back to Slovakia…god love her!..so after a very early visit at hers (when I also left a good bit for her, she doesn’t need to worry about tea and alcohol stock for a while ;)) I rushed (well, depending on the bloody traffic around Dundrum at the morning hour) to the car park where I met the new owner of my little yella fella…be good, you served me well..I had a good time with you…:) and then again, walking through the malls, breathing the retail air as my boss would say, I went home to wrap it up there, clean up a bit so they don’t get a bad impression about Slovaks, leaving the keys in the letterbox, as in a movie…and with tears on the edge, I went for my very last time to the office…well, not for the very last time, I will be back…just this time last time…everything was as it is always…busy, pulsing, breathing, living…I just popped in for a quick 15 minutes.. I couldn’t bear more…the tears were too close…last thoughts, last hugs and kisses, last goodbyes and see you soons….I am so going to miss that place…it meant a lot me, an awful lot…and it still means…you see, tears again…
But there is the time in everybody’s life when you need to move on..move…always on the move…I don’t mind giving it’s forward…so I have to embrace my sadness of leaving one life behind and look up to the new one..even though now I feel insecure but that just because it’s a new beginning… in an old place but still new…I don’t know what’s around the corner so there’s no point in getting depressed (yeah, read this in a month) or worried or anything else…just live..yeah, easy to say… but sure, who said it’s going to be an easy one, right? Getting back to be Slovak in Slovakia…it might seem simple enough but somehow I got further to this over the last couple of years…and I’m curious how I will settle back...and maybe this is only my mind wondering because has nothing else to do right now…maybe everything will be grand, sure why not, we’ll see…we always will see…the future when it comes to us… and in my little case that one starts in about 2 hours when this Boeing 737-800 lands…
For the last couple of weeks I’m getting these sixth sense feelings (type: I’ll see you again, our paths will cross again- I might just get mad alright!) but they are usually true…and I have a feeling that even though this blog was started to get me and you with me through my life in Ireland, it won’t finish now…it will serve the purpose of getting things off my chest…and sure that’s handy anytime…
And it doesn’t matter if it’s in English, Spanish, Slovak, it’s here for me to write loud what’s bothering me, what’s keeping me happy, laughing or crying…and if only one person reads it, that’s more than enough…
So…I guess I get back to sleep now, because with all my un-organised planning and packing and stuff around I have absolutely no bloody clue where my headphones are so I can’t watch anything in here..:(

[Mumford&Sons]…where you invest your love, you invest your life…I lived in Ireland…now it’s time to love more…goodbye Dublin…hello Slovakia….

2. októbra 2010

One month to go...


..you know those little calendars you have on your desk, when every day you're supposed to take down one little page and see what motto of day is waiting for you..well I have one just like that on my work desk and the other day, the motto was "You can only go forward"...I guess that's right...with the 1st of October in the calendar, it just hit me..I have just another month to go....another month to get ready for my return...so I started already my notebook page "things to do before I go.."..one page is work-related and the other not ;) you know, when you need to get things sorted, get things bought, ger things sold, get things there where you want to have them to be so you can leave with "a clear shield" as my mum uses to say...I know now that there will be million and one things which won't just happen or I won't get time to get to...that's why I love lists - just see where the priorities are..and I love ticking off the items on the lists...the more the better...but at least some...I know I won't get a chance to go for a weekend to Kerry even though I'd love to so much...(but, based on last year, the weather there is now crap anyway, eh?)...that I'll hardly cross the border once more time to get the English feel of things...and more like those..BUT and that is an important 'but', I still know it's not the end of the days and I still can come back to visit...(well, where can you get such a great bargain as in the Sales here, right?)...so at the other side I am not overly worried if I don't get to something..just another reason to come back;)..and even though I love it here, it's just like in the song by U2 (just playing in the background here) ..'a house still doesn't make a home' ...'sometimes you can't make it on your own'.and that I miss something (someone:)....I know, despite the fact I had/are having a great time here the last couple of months, that this is only a transition period...something must come after it...there is a line to be drawn...that those few months served their purpose and I am more there where I wanted to be...in my inner peace...still some tweaking to do... but still some weeks to work on it...but as I see it now, I will be too busy with my "to do list" to get worried about it too much..:) there are things to be done, there are promises to be kept, there are times when you need to move on...to rise to another challenge and give it a chance...give it a try...and even though I know there will be sadness (there always is when you're leaving those who you love, leaving behind things you enjoy) and there will be probably more than one autumnly melancholic heart-talking blog posts, I know that is a part of the process...a part of the change...one of those things I learned here (and that list is endless, I'll maybe tell you one day) is that you can't fool your heart...and that for to be happy you have to do what you feel (just like I felt this post had to be in English)...(I'm tellin' ya, the autumn melancholy already kicked in!!- something to do with the pis*** rain outside??? :))..anyway..I'll just max up the volume on my music player now and get some nice positive tunes in...and maybe even get myself ready and start ticking off the boxes on the "to buy"-part of my list...I can only go forward...see you soon...

19. septembra 2010

Slubeny..

Tri mesiace po poslednom zapisku..trosku neskor, ale predsa...od posledneho prispevku sa udialo celkom dost...nemozem ocakavat, ze teraz sa vam bude chciet citat podrobnosti o kazdom dni, vikende a tyzdni...a strucne sa to lahsie zapamata...takze co som robila od konca juna??..prisla domov na dovolenku, uzila si rodinku, pohodu a Pohodu, vody a slnka, jedla a pitia...a vratila sa nazad, nasla novy bytik (teda studio, vsak vieme), prestahovala sa, zabuchla si kluce od auta v aute (hej, zasa!), zvykla si kracat do roboty namiesto pol hodiny viezt sa autom, nie celkom si zvykla na fakt ze nema ruru a tak vsetko zapekane ja pasee na daky cas, po dvoch tyzdnoch rozbehala televizor, dvdcko a music system, urobila par vyletov do blizkeho okolia, dala si henna tatuvacku, stravila augustovy bank holiday na samote u lesa a uzila si to, zazila par nights out a ovela viac (relaxing) nights in, oslavila 26te narodeniny, kupila si prvy krem na ocne vrasky, znovu zacala chodit do posilnovne, vratila sa tiez k vyucovaniu, zvykla si na fakt ze uvarit sa da aj mensie mnozstvo jedla, odskocila si na rande do Prahy kde znovu videla svojho milovaneho, ktory prisiel neskor na letisko, dostala rychlokurz starania sa o Bianku (a celkom jej to islo, ci?), s radostou zase videla Hanku a Lubka, Scottyho a Matku, Petrika a vsetkych, ktori sa pritrafili za tych par dni, zazila neuveritelnu tour de Prag, predbehla sa v pasovom rade a skoro zmeskala lietadlo, ale vratila sa do vtedy uprsaneho Irska a bola vrucne privitana ako nenahraditelna v praci, prisla na lepsiu organizaciu prace, nasla si viac casu na obednajsie prestavky, poobedne "cups of tea" a "glass of vino" po robote, prisla celkom na chut obcasnemu povyrazeniu si do mesta, kupila si uzasne perly a asi 7 parov topank (vacsinou vysokych 10cm a viac), nasla si cas na rozmyslanie a dumanie, spanok a prechadzky na cerstvom vzduchu, oblubila si Desperado s limetkou a goat cheese tartlet with red onion, dala sa ostrihat, vyriesila trable Zlteho Diabla s chybnou baterkou, videla nespocetne mnozstvo epizod Friends a Supernanny, prilisnym cistenim odlupila cement zo zuba a nechala neuveritelnych €135 u miestneho zubara, zaplatila kreditkou takze ju to bude stvat este aj o mesiac a konecne si kupila a namontovala roletu. To by bolo v skratke, co sa udialo za tych par tyzdnov co som tu na vlastnu past..a aky je plan dalsich dni??oslavit Arthur's Day a moje meniny zaroven, naplanovat tych zvysnych par tyzdnov v robote, pomoc najst za seba nahradu, kupit letenku, vyuzit volne vikendy na rozluckove alebo ine party, have fun a potom sa vratit domov...and have fun there...

20. júna 2010

Alternativne riesenie..

Je nedela, vonku svieti slniecko a je krasne teplo na irske pomery a ja rozmyslam, ako setrne povedat, to co chcem..a dospievam k nazoru, ze to asi nepojde...lebo sklamem a zarmutim...tych, ktori sa tesili a cakali, ze v lete sa nadobro vratim domov...teda..ze sa vratime spolu s Pitkom...ale vsetci ti aj vedeli, ze sa mi velmi nechce, ze sa jednoducho na to este necitim..a tak, sme sa rozhodli pre plan B...strucne: v juli prideme domov, Pitko natrvalo a ja na dovolenku, po ktorej sa vratim do Irska na par mesiacov a zostanem do konca oktobra, kedy sa vratim aj ja..a hoci to nie je idealne riesenie, ani jednoduche, a byt od seba nie je super, ale aj ja som z tych, ktori ked nieco mozu komplikovat, tak to budu...vsak nech je sranda, ze?
..vysvetluje sa to tazko, ale sami to poznate, ked sa pre nieco rozhodnete, ale stale si nie ste tak uplne isti, ci ste urobili spravne..ja som cakala, ze cim viac sa bude planovany odchod blizit, tak sa moje pocity zmenia...ale nestalo sa tak..a preto som sa rozhodla urobit, co som citila..a tych par mesiacov ubehne ako voda a viem, ze mi to pomoze...
..prosim, nehnevajte sa a skuste ma pochopit...
..nase rozhodnutia ovplyvnuju inych, ale sme to my, kto nimi zijeme...

16. mája 2010

why...

Life is cruel.
Cruel enough to take the loved ones.
Nothing is left.
Only eyes for tears.
And you cry.
And cry.
Until no tears.
You wish you could take the pain away.
From those you care about.
But you can't.
And you know that nothing can cure the pain.
You can only cry.
And you will never understand.
Why beautiful people must leave.
Leaving that deep deep hole behind.
In others' hearts.
And nothing will ever be the same.

2. februára 2010

A dalsi prvy...

...prispevok do blogu, tentokrat s poradovym cislom roku 2010..a nech robim, co robim, stale mi to znie ako sci-fi (citaj saajfaaj)..
..a co sa vlastne zmenilo od posledneho zapisku?..nuz..stihla som vsetky predvianocne nakupy, predvianocne rozlucky na par tyzdnov, navstevu Santu, ziskanie titulu zamestnanca mesiaca, pripravu prvej vlastnej Stedrovecernej vecere(oblatky, cesnak, rybiskaaa, salat, kapustnica, vsetko bolo!), lukulske hody pocas styroch dni vianocnych v Irsku, tesenie sa z darcekov, ktore naozaj boli trefne a skvele, vyrabovanie prasiatka na povianocnych vypredajov, nakupenie darcekov pre zvysok rodiny a priatelov, let na rodnu hrudu, vydatne pokracovanie lukulskych hodov tentoraz z maminkinej dielne, prevzatie vela krasnych darcekov z ktorych potesili vsetky a kazdy jeden, uzivanie si rodinnej pohody a nicnerobenia, vsetkych clenov rodiny blizkej aj sirokej, kostovku vianocneho peciva a saloniek na stromceku, spoznanie novych novorocnych zvykov (doce uvas a wasabiii!!!!) a zopakovanie si tych starych, dalsie mile veci ako preventivnu prehliadku, opravu dvakrat opravovaneho zubu a odchod z ordinacie so semi-permanentnou zubnou vlozkou, sleepover v Cicmanoch, dokonca aj poobedie na lyziach, hru na zvieratka a ladove frtany (thanks again friends!), bleskovu navstevu Bratislavy (tam a spat za par hodin, ale stalo to za to), furmanske halusky pod Michalskou branou vo vybornej spolocnosti, stretnut skoro vsetkych mojej dusi milych ludi (aspon tych co sa nachadzali v rozumnom perimetri, ze moro!?), spoznat novych, ktori sa k nim isto zaradia, vidiet ako rastu krpci- Janik, Ado, Andrej, Anetka, Kristinka, Martinka - a niektori uz vlastne vobec nie su krpci, dat zase na chvilku dokopy irsku stvorku, teda teraz uz aj patku(pozdravjeme citron, ci pomelo teraz ;)), zazit znovu raz celonocnu cestu autobusom do Prahy, mat obavy zo snehovaj nadielky a transportnych minigalejji, uvidiet Hanicku a Lubka a zoznamit sa so slecnou Biankou, skutocne vyborne sa posackovat a potom sa napchat kurakovou nivovou kapsou v Blaninci, padnut na zadok na Vaclavaku a kupit si na pamiatku magnetku, znovu raz vidiet ihrat orloj a navstivit Druhy Svet, nenajst tu skvelu cukraren s uzasnymi zakuskami, konecne vyskusat meat/liver fondue, stravit o dve hodiny viac na letisku ako sa patri a ako je slusne, neskoro v noci dorazit domov a velmi skoro ist znovu do prace...a este som stihla ochoriet a za par dni sa z toho vystrabit, kupit si nove autoradio aby som konecne vniesla zase hudbu do mojich rannych a vecernych premiestnovani, dat si povestne Burdock's fish&chips a vdaka mojmu drahemu splnit si sen a vidiet We Will Rock You muzikal, so zivym, nie umelym;) Brianom May a Rogerom Taylorom, skvelou hudbou a kostymami, vypravou, efektami, no proste 1*, na ktoru sa nezabuuda...

celkom dost, nie?

20. decembra 2009

Predvianocny…

A su tu opat. Po roku, po dvanastich mesiacoch, po mnohych vyletoch a mnohych rozhovoroch, po mnohych dnoch pracovnych ci oddychovych…rok sa s rokom stretava a Vianoce klopu na dvere…nemozete to minut, teda aspon v Dubline nie..a v Dundrume uz vonkoncom nie…pocty na-poslednu-chvilu-zhanam-darceky-nakupcov sa v tieto dni roji a roji…plne parkoviska, este plnsie obchody a zhon ... typicke predvianocne obdobie..pravdupovediac, chcela som napisat nieco v zmysle ako citit tu predvianocnu pohodu na tvarach ludi alebo v opacnom pripade vystresovane pohlady mamiciek tlaciace kociar a tahajuce dalsich dvoch faganov za sebou a podobne, ale nemozem…lebo neviem, presnejsie netusim…kym nasi manazeri sa snazia travit kazdu volnu chvilu “na floore”, riesiac nespocetne operativne problemy a tak, niekto musi byt v office a vybavovat to vsetko predvianocne – od telefonatov nakupuchtivych navsetvnikov, cez prijimanie vianocnych darov a zelani az po nahananie kurierov aby dorucili tie nase vianocne pohladnice, darceky pre tych par stastlivcov v mediach, ktorym sa ten sampus a skvela cokolada tento rok usla ci tych par co zostalo v nasich kamaratkcych firmach po tohtorocnych vyhadzovoch…a popritom sa blizi koniec roka, cize vsetci sa snazia uzatvarat budgety, posielat faktury aby toho potom v novom roku nebolo tak moc…no jednym slovom humbuk..veru tak…od rana vsetci lietame, vybavujeme, telefonujeme, snazime sa vsetko stihnut..a do toho sa este treba pripravit aj doma…vianocnu vyzdobu, nakupit darceky, papanicu na stedry stol, no ved to poznate…a tak si pripadam v jednom kole…a aj tento rok si hovorim, ze na buduci rok si to zariadim inak…a mam pocit, ze mozno sa mi to teraz aj podari…ma na tom zasluhu aj Janushka, lebo po precitani jej posledneho prispevku z Dubaja (mozete si ho precitat aj vy, staci kliknut sem) som si uvedomila, ze som v podobnej koseli…stale si hovorime, ze potom, potom, ked toto, ked hento a potom sa zrazu zbadame, ze akosi uz niet casu a ked sme ho mali tak sme ho premarnili…a tak si uz teraz (v predstihu a premyslene) davam novorocne predsavzatie a to: Budem menej leniva! – teda budem viac podnikat, nebudem si stale hovorit, vsak necham to na zajtra, lebo vsak sme tu len raz, ci? Tak preco z toho nevytazit co najviac…(Ked to tak po sebe citam, tak to znie trochu ako klise – ale to bude asi tym, ze som hladna a pravdepodobne aj dehydrovana)…dnes bol totiz presne ten den, ked kazdy raz co som sa pozrela na hodinky neverila som, ze je uz tak neskoro…na druhej strane, piatok ako kazdy iny ;) Lebo co sa moze pokazit, tak sa urcite pokazi v piatok. A poobede. Ale dnes som to celkom zvladla a keby sa aj pokazilo, tak som tam uz pre istotu nebola ;) Som totiz prave v autobuse a cestujem do Galway (s tym som mozno mohla prispevpk zacat, ze?)..hladina adrenalinu sa mi uz zase vracia do normalu (horsie je to s tou cukro-krvnou, ale na tom popracujem tiez..)..vysvetlim…z roboty som odisla asi tak 15:10, do auta som sa dostala 15:28, 15:30 som “hit the road” a vdaka zlemu odhadu som stravila nejaky ten cas v zapche, ale nebolo to az take strasne…16:24 som prisla domov, kde som nadabila na Kaktusa, co bolo velmi prijemne prekvapenie ktore prislo vhod, lebo tym padom ma odviezol na Luas miesto toho aby som bezala na autobus..sice mi jeden luas zdrhol priamo pred nosom, stastie je ze chodia teraz dost casto..asi tak kazdych 6 minut…posuvala som ho ocami aby som to stihla na dialkovy auotbus, ale moja stastna hviezda nesklamala a stihla som Citylink Dublin – Galway at Heuston Station 18:05...tak teraz sedim vo vyhriatom voze (vonku mrzne!) a pripomenulo mi to casy minule (no-car-times)..a keby len doslova, ale aj do pismenka! – prave sme totiz presli Enfield, dedinu kde je Marriott (zda sa mi to tak daaaaavno co som tam robila…) – ale ved dobra davka nostalgie k Vianociam patri….ci?
Zvysok cesty planujem premyslat…a tom aky to bol rok, co som urobila, co by som urobila inak a co urobim…tak vseobecne a konkretne…zostavaju mi asi tak dve hodky…to uz by som mohla nieco vyhutat…;) alebo to necham na inokedy a zdriemnem si???...

30. novembra 2009

Novembrovy prispevok..trochu sychravy..

Od minuleho prispevku zase ubehlo par tyzdnov..a aj sa odvtedy vselico udialo...v skratke, bracek plus jedna prisli na navstevu aby sme totalne zmokli na ture na najvyssi kopec Irska, buchlo nam cerpadlo na bojleri a tak sme stravili jednu sobotnu noc vysusanim bytu a jednu nedelu bez vody a tepla, vykradli mi auto a zobrali moju skvelu kolekciu cd-ciek a radio, Pito dostal papucu za €90 a bohuzial som zazila aj irsky pohreb...ked sa dari tak sa dari!?...ale zase nebolo vsetko iba negativne a hoci to tak na prvy pohlad moze vyzrat, tak musim povedat, ze vsetko zle je na nieco dobre..hoci v niektorych pripadoch sa nad tym musim velmi zamysliet a furt nic...
..je uz pokrocila hodina a zajtra treba vstavat, tak vas usetrim vsetkych nepodstatnych detailov...

..na oktobrovy bank holiday rozumej statny sviatok nas prisli pozriet Matusko a Barborka..na par dni ale o to intenzivnejsich..stihli sme toho dost no hlavny bod programu nam nevysiel, napriek (musim podotknut ze odvaznemu) pokusu sme najvyssiu horu Irska nezdolali a vyzera to tak, ze budu musiet prist este raz..niekedy na jar ked je pravdepodobnost dazda trochu mensia ako koncom oktobra...ze?..ako sme dopadli ste mali moznost pozriet na fb (miroslav pittner- videos)...suchej nitky by na nas nenasiel..radiatory vtedy dostali zabrat veru len co je pravda..ale napriek nezdaru dufam, ze sa im tu pacilo a aj tymto im este raz dakujeme za prinesenie kuska domova na zelenu podu irsku (vratane tej marhule, decka!)...
..tri tyzdne dozadu, v jednu uplne normalnu sobotnu pohodu, na pokraji sladkeho spanku, cosi velmi rusive vytrhlo nas z pohody...mierne kypiaca suseda zdola prisla sa stazovat ze akosi ju vytapame...my v sladkej nevedomosti sme tvrdili ze ale predsa ved vsetky tocky su zastavene...ale voda v koberci na chodbe naznacovala nieco ine a kvapky kvapkave cez hlasic poziaru tiez...a tak sme 23:59 objavili ze na cerpadlo na bojleri odislo do teplych krajin a nechalo za sebou potopu...a verte, nikomu taketo nemile prebudenie uprostred noci nezelam...emocie, prekvapenie a narychlo najdene handry sa zmiesali dokopy a akosi sme situaciu zachranili...hoci chalani sa velmi nevyspali ked vymienali lavor do rana...:(na druhy den landlord zaposobil a dotiahol typka co cerpadlo vymenil...za temporary one, rozumej docasne a docasne ho uz mame tri tyzdna, sklad mierne premiestneny vsade okolo a od landlorda sluufka nepocut co teda s tym, ci bude stare opravene ci nebude ci ako...ale zajtra pride vybrat najom, tak bude asi mierna debatka...najlepsie bolo ked sme sa vybrali peso na plavaren ze teda spachame nejaku hygienu, prisli tam a nepustili nas dnu lebo v ten den zmenili otvaracie hodiny a prisli sme kapanek neskoro...ked sa dari tak sa dari...
..aby toho nebolo malo, o tyzden nato som sa v stredu rano normalne vybrala do prace aby som zistila ze pocas silnej burky v noci sa mi niekto vlamal do auta a doslova ho vybrakoval..nielen ze zobral radio a celu zbierku cd-ciek ale estej aj blby navod k autu (ktory by sa mi teraz ako hodil, kedze mi nesvietia svetla) a dokonca vlhcene utierky!!!..a tak som namiesto pokojneho dna volala Gardu, poistovnu, opravara, stratila sa v dubline (teda nie celkom stratila, ale taku mieeeernu obkluku som si dala na ceste k zasklenemu oknu) a prvykrat sa viezla zelenou drahou Luasu...den bohaty na zazitky len co je pravda...ale niekomu neprajem viezt sa hodinu v aute bez spolujazdcovho okna v novembri po dubline...(velmi velka pravdepodobnost ze bude liat)...no co vam budem, radost...a v ten den sa nam darilo obom...Pitko akosi nevidel double-yellow-line (v preklade neparkuj-tu-bo-zaplatis-mastnu-pokutu) a este videl klampiara ako mu dava papucu...stalo ho to mastny peniaz hoci sa chce hadat, ze to nebolo kvoli listiu a spine vidiet, ale tak vsak uvidime...
..no a napokon ta najsmutnejsia vec...bohuzial, stav Louinho ocka ktoremu diagnostikovali rakovinu v priebehu septembra, sa velmi zhorsil a bol vzany do hospicu no napokon boj so zivotom prehral...hoci v jeho pripade to bol boj s chorobou, clovek, ktory pred par mesiacami bol v plnej sile, plny radosti a lasky ktoru okolo seba rozdaval...sa stratil...aj my sme si uctili jeho pamiatku ako velmi vela inych, priatelov a znamych, vzdialenych aj blizkych...vsetci sa snazime citit s Lou no vela z nas nevie, ake to je, pretoze to nemozeme vediet, lebo k nam bol osud milsi...a tak je teraz v office akesi ticho..vianocny bzukot a zhon, to hej, ale nieco podstatne tam chyba..ta minulorocna radostna atmosfera tam nie je...a asi ani nebude...a hoci sa urcite budeme snazit, nebude to ono...
..nechcela som takto smutno skoncit tento prispevok, ale bohuzial je to nieco, co mi ostava v hlave, v srdci a tak vobec....
...Vianoce maju byt sviatkami radosti, lasky a pokoja...je mi smutno ked si predstavim, ze pre niekoho takymi nebudu...mozno tie o par rokov...ale nie tieto....
..positive thinking...
..my ich starvime tu, spolu, vo dvojici...ale doma je doma a Vianoce su aj o domove, takze 28ho naberame juhovychodny kurz a prilietame...a budem rada, ak vas stretnem...na kave, na horucej cokolade, na klzisku ci hocikde inde...uz teraz sa tesim...

17. októbra 2009

PJR (Pocit jesennej radosti)

Uz som vam vravela ako velmi mam rada jesen?? ...nie taku hnusnu sychravu novembrovu jesen s visiacimi nohami pani Zimy, ale post-babio-letnu oktobrovu jesen s cerstvym vzduchom, zubatym slnkom a nadhernymi farbami vsade, kam sa pozriete...taku aka je tu dnes...na 17teho oktobra neuveritelne prijemna vonkajsia teplota, od rana vykuknute slniecko na oblohe bez oblakov, nadherny vzduch a vela stromov na ktorych mozno oko pokochat....ked clovek zije v krajine, v ktorej styri rocne obdobia mozno zazit za 24 hodin a prevaznu cast roka je tu sychravo, tak akosi o to viac dokaze vychutnat a potesit sa z malickosti, napriklad takych, ako je krasny slnecny den...staci mala prechadzka po vonku a ten vzduch precisti vsetky trubky...v hlave...a zostava len usmev na perach...a clovek ma take prijemne teplo v dusi..pokoj...prijemny pocit, ktory zostava...a uklada sa do pamati aby mohol byt neskor vyvolany...ked je po peknych dnoch a nalada je na poklese...tak presne taky som si dnes do mojej pocitovej schranky ulozila...krasne vikendove pocasie..
najma po takom tyzdni, teda dvoch, ake som mala...nebolo to az tak uplne strasne, len to bolo mozno trochu narocnejsie...lebo napriek tomu, ze este ani Vsetkych Svatych nebolo (rozumej Hallowe'en tunak), tak Vianoce sa blizia a vsetky pripravy su uz v plnom prude...obchod je obchod a ked je treba zabrat na vsetkych frontoch, aby ludia minali, tak treba zabrat...cize je to take blaznive obdobie, vsetci su zrazu hrr postihat vsetko v co najkratsom case, pocet mitingov sa pomaly zdvojnasobil, treba predlozit koncorocne vypocty ako sme hospodarili a pracuje sa na budgetoch na buduci rok...no proste blazinec..a co je horsie, nema sa to tendenciu do Vianoc zlepsovat...aby toho nebolo malo, tak Nicola je na dvojtyzdnovej dovolenke, cize robim za dvoch, a kedze cas sa zdvojit neda, musim sa obracat...nieze by som to nezvladala, ale predsa som si uz odvykla od toho tempa...ale co je raz v krvi:)...a tak si bacujeme....spolu s Lou...ta to tiez nema lahke, chuda...kratko pred jej planovanou dovolenkou jej ocinovi diagnostikovali rakovinu, progresivnu formu, ktora je len tazko liecitelna...a tak bola tri tyzdne mimo office, vacsinu casu stravila v nemocnici s rodinou, aby im oznamili, ze dobre vyhliadky to nie su..ale nadej umiera posledna a tak to beru....chcu mu naplnit tie dni, co mu ostavaju, nech to ma byt par mesiacov alebo par rokov...a do toho vsetkeho, Jayne oznamila, ze odchadza, ze dava vypoved a ide pracovat do City Centre, do konkurancneho Arnotts...kazdy potrebuje nove vyzvy a ona prijala tuto...a tak sme vsetci ostali ako obareni, lebo si to nevieme predstavit...tim je tim a kazdy do neho patri rovnako....a bez nej to nebude akosi ono...a tak vznikol nas maly mikrosvet kde sme sa pocas dvoch-troch tyzdnov snazili vymysliet, kto bude robit co, ako sa veci zmenia, ako to zvladneme a ako to vsetko dopadne....nateraz niekto novy nepribudne, je na to prilis ruch a treba sa sustredit na ine veci, treba dokoncit co sa zacalo a potom sa bude na to pozerat cerstvymi ocami....


do toho som este ako na potvoru ochorela...po vikende, ked k nam prisla Januska Anjelik na relaxaciu a uzili sme si oddychovy vikend (ktory Pitko spolovice prelezal, lebo ho skolila men flu - rozumej nadcha..)...a potom si to naslo cestu aj ku mne...klasicke bolave hrdlo a na druhy den nadcha...ktora trochu polavila po irskom recepte zahrnajucom whisky a klinceky...ale na lezanie nebolo casu..prilis vela veci sa dialo...v stredu sme mali rozluckovu party a vcera bol Jaynein posledny den...rozluckovy obed, objatia, slzicky...zmena je zivot...a nech je uz hocijaka, cloveka vzdy nieco nauci....a tak sa ucime....vsak o tom to predsa cele je...




zelam Vam vsetkym prijemny vikend a vela poucnych lekcii....