Zo zeme írskej...

Chvíľku to trvalo, ale napokon sa dostávam k tomu, aby som vám sprostredkovala moje prvé dojmy z krajiny írskej. Je ich strašne veľa, rôznorodých, všelijakých, pozitívnych, negatívnych, však ako napokon vždy na novom mieste, v novej kultúre. Preto všetko pekne po poriadku...Pred týždňom sme sa viac menej úspešne zbalili do limitovaného počtu kusov a hmotnostného limitu povoleného Ryanairom, samozrejme, že nikto to tam nejako zvlášť nevážil a prešli sme v pohode všetkými kontrolami, až napokon do lietadla, aby sme mohli šťastní vystúpiť na Dublin Airport, vyzdvihnúť si nestratenú batožinu a nájsť kamaráta, ktorý nás veľmi komfortne autíčkom odviezol do Newcastlu do nášho nového príbytku na nasledujúce dni..je to dvojposchodový bytík, 4 izby, kuchyňa, kúpelka, celkom v pohode, všetko vybavené, len trochu zima, lebo elektrina je drahá :)...a tak tu aj teraz naobliekaná ťukám do kláves a rozmýšľam, čo všetko napísať, aby som vás zbytočne nenudila a zároveň zodpovedala všetky všetečné otázky...dobre, začnem hádam tým, ako je v práci...do ktorej som sa v prvý deň nakoniec (napriek úsiliu zohnať autobus), radšej dostala taxíkom, a áno, správne tušíte, že to nebolo práve(ako to povedať) no nebolo to práve ekonomické riešenie..ale tak však treba urobiť aspoň dobrý prvý dojem a príchod včas k tomu určite patrí..a tak sa začalo moje zoznamovanie s Marriott Johnstown House Hotel and Spa..(inak skúste si to predstaviť, neviem koľkokrát za deň musím vysloviť ten názov spolu so zdvorilostnými formulkami, no hrôza...kde je starý dobrý Dream...:))je toho toľko, že radšej budem menovať fakty, aby som nič dôležité nevynechala:
Hotel: pôvodná stavba z 18.teho storočia, veľmi pekne zachovaná a zrekonštruovaná, exteriér aj interiér na úrovni, dýcha to tam luxusom, veľmi veľmi pekné pracovné prostredie...
Kolegovia: multi-kulti, od všadekiaľ a všelijakí..Ír, Nemec, Kórejčan, Nemka, prvý šéf Nemec, a najvyšší šéf Ír ..no vravím, takže precvičujem aj nemčinu..až na Kórejčana sú všetci úplní pohoďáci, ten trochu stresuje aj keď nemusí a chýba mu systém...ale však každý sme nejaký, že?
Irish English: tak to je samostatná kapitola..väčšina hostí je domácich, ale oni sa aspoň trochu snažia, no keď prišiel poslíček s poštou a spustil, tak som chvíľu a to celkom hodnú rozmýšľala, akým jazykom to hovorí..a bolo to anglicky!no nezachytila som ani slovo, tak som si pomyslela, že je veľmi dobre, že na službe sú vždy dvaja recepční a tak sa hádam nemusím až tak obávať..horšie je to s telefónom..no čo, aj nepomôže ani „pardon“, že ako ak to nepoviete znovu, tak nemám šancu, pomôže už len povedať pravdu a odovzdať telefón niekomu kompetentnému, alebo aspoň teda rozumejúcemu človeku...no ale tak čo sa mám, keď to raz nie je moja rodná reč, tak nie je...
Počasie: podľa predstáv, čiže nič moc...nemrzne, ale prší, síce nie stále, čo je celkom pozitívum, je tak zamračené, ale pridajte si k tomu vietor, prípadne jemné mrholenie, tak výhra to práve nie je..ale s tým sme rátali..
A inak: všeobecne sa dá povedať, že som vo fáze, kedy si začínam zvykať, na nevykúrené domy, dva kohútiky s vodou, pričom jeden mrzne a druhý vás obarí, na premenlivé počasie, kedy v priebehu 10 minút príde lejak a za chvíľu je po ňom, na európske ceny, poľské obchody, doubledeckery, meškajúce autobusy, neexistujúce presné cestovné poriadky, všadeprítomnú multikultúrnu rozmanitosť a zároveň aj absenciu iných vecí, ktoré si človek neuvedomuje, až kým mu nezačnú chýbať...ale nechcem, aby to vyznelo nijako pesimisticky (to je len tým počasím:)..začiatky bývajú ťažké a tak to jednoducho je..zmierila som sa s tým a čakám, kým sa to všetko uklepe a utrasie...
Piťo si zatiaľ hľadá prácu, už sa mu ozývajú aj z agentúr, kde mu ponúkajú prácu podľa jeho predstáv, čakáme, kým ho zavolajú na interview..potom budeme môcť riešiť, čo s ubytovaním a dochádzaním, tak si zatiaľ vo voľných chvíľach užívame jeden druhého a nemôžem si sťažovať...je neuveriteľná výhoda, že sme tu spolu a máme jeden druhého, keď tak nad tým rozmýšľam, sama by som sa asi zbalila a vrátila...bolo by to totiž o ničom...preto je super, že sme tu spolu...fúha, nejako som sa rozľútostila, asi to bude pokročilou nočnou hodinou...
Chcela som vám vlastne sprostredkovať svoje prvé dojmy z tejto krajiny, ktorú som síce zatiaľ videla len z (už beztak početných) jázd autobusom, ale mala som možnosť dotknúť sa jej mysľou...prostredníctvom ľudí, ktorí tu hľadajú svoje miesto pod mrakom, rovnako ako my..preto nám držte palce, nech ho nájdeme čím skôr a môžeme sa tešiť na slnko, čo spod neho vyjde :)